Firmy rodiny Kasperovcov podnikajú v širokom zábere od médií, predaja áut a realít až po rozvoj startupov či energetiku. Alexandra Kasperová je polovičnou spoluvlastníčkou tohto podnikateľského kráľovstva a už tridsať rokov sa aktívne podieľa na jeho budovaní. Jej srdcovým projektom je však český zámoček Herálec, ktorý premenila na renomovaný boutique hotel.
Vlastnú firmu ste založili už pol roka po narodení dcéry. Prečo?
Materstvo ma nenapĺňalo na sto percent. Vždy som bola veľmi aktívny človek, otec mi umrel, keď som mala desať rokov, a odmalička som bola zvyknutá veľa pracovať, takže rýchlo po narodení našej prvej dcéry som zistila, že mi chýba práca.
Manžel si to všimol. Navrhol, aby sme si na domáce práce najali gazdinú, čo mi rozviaže ruky a budem mať popri dieťati viac času na sebarealizáciu.
Najlepšia forma sebarealizácie
S tým sa dá asi ľahko súhlasiť, nie?
V tom čase sme žili v jednoizbovom byte v Petržalke a bola som vychovaná, že žena sa musí postarať o domácnosť. Mala som pocit, že také niečo nemôžem ani náhodou dopustiť. Napokon ma presvedčil, že väčší prínos ako umývanie riadov a vysávanie bude mať moja kvalifikovaná, kreatívna práca.
Bolo mi jasné, že na pozíciu píšucej novinárky sa s dieťaťom vrátiť nemôžem, to je príliš náročná práca na čas. Povedala som si, že to skúsim s podnikaním, podobne ako manžel, ktorý v tom čase podnikal už niekoľko rokov.
Manžel bol teda človek, ktorý vás priviedol na podnikateľskú dráhu?
Áno. Janko bol kľúčový človek, pokiaľ ide o moje podnikateľské smerovanie.
Ako s odstupom času vnímate toto rozhodnutie?
Po tých tridsiatich rokoch v biznise musím povedať, že to bola poriadne divoká „jazda“, ale absolútne by som nemenila. Podnikanie je najlepšia forma sebarealizácie, akú si viem predstaviť.
Z novinárky podnikateľka
Čo sa vám na podnikaní tak páči?
Ako bývalá športovkyňa som veľmi súťaživá a rivalita, boj s konkurenciou, to je v biznise každodenný chlebíček. Rovnako som bola ako športovkyňa zvyknutá na disciplínu – aj sa ti nechce, ale ideš, bojuješ. S ostatnými, ale najmä sama so sebou.
Hovorím, že keď je práca na stole, musíš sa s ňou popasovať najlepšie, ako vieš, priznáva podnikateľka. Foto: archív Alexandry Kasperovej
A, samozrejme, sloboda, no netreba zabúdať, že s ňou prichádza zodpovednosť – za firmu, za ľudí. Tú som vždy pociťovala veľmi silno.
Z novinárky podnikateľka. Bola to pre vás náročná zmena?
Našťastie človek pri podnikaní nezačína s desiatkami ľudí a komplikovaným finančným manažmentom. S prvou firmou Media In som vstúpila do oblasti, ktorej som dobre rozumela. Rástli sme prirodzene, organicky, takže keď nie ste mechom udretí, dokážete to zvládnuť.
Pre dlhodobý úspech sú kľúčové vzťahy
Spomínate si na situáciu, ktorá v začiatkoch možno trochu otriasla vaším presvedčením venovať sa podnikaniu?
Súťažili sme v tendri na zákazku od veľkej štátnej spoločnosti, ale neuspeli sme, hoci sme mali vynikajúcu ponuku. Keby sme prehrali s renomovanou konkurenciou, nepoviem pol slova, ale súťaž vyhrala garážová firma, ktorú v brandži nikto nepoznal.
Doposiaľ som presvedčená, že tender mal víťaza vybraného vopred, a vtedy som to vnímala ako veľkú krivdu. Napísala som prezidentovi tej inštitúcie, hovorila som si – aspoň im nastavím zrkadlo.
Aby ste ventilovali hnev?
Na prekvapenie to preverili a zákazku sme dostali. Rýchlo sa však ukázalo, že je to Pyrrhovo víťazstvo. Stredný manažment, ktorý bol za tender zodpovedný, potom využil každú príležitosť, aby nám prácu strpčil. Nič im nebolo dobré, tá spolupráca bola vyslovene toxická.
Tak to aj skončilo: po roku to s nami ukončili a pre mňa to znamenalo výpadok ročného cashflow a najatý veľký tím bez práce. Našťastie sa mi podarilo včas nájsť dosť zákaziek pre väčšinu ľudí.
Odvtedy mi tento príbeh pomáha zvýšiť pocit sebavedomia, že zvládnem aj krízy. Ale tiež to, že niekedy je zbytočná strata energie ísť hlavou proti múru a že na dlhodobý úspech v podnikaní sú kľúčové dobré vzťahy a na nich treba stavať.
Spoločná cesta
Magna Energia, Grand Koliba, Autopolis, Unimedia… Dnes ste spoločne s manželom Jánom Kasperom spoluvlastníčkou alebo konateľkou v desiatkach rôznych firiem. Ako máte rozdelený rodinný biznis?
Lídrom v rodinnom biznise je jednoznačne manžel Janko, je vizionár, má nos na podnikateľské príležitosti, no je fantastické, že naša podnikateľská cesta je spoločná. Mám prehľad o všetkých vážnych investíciách, o kľúčových veciach rozhodujeme spoločne.
Je veľmi dôležité, keď majú partneri vzájomnú dôveru, načúvajú si a počujú sa. Dnes máme v portfóliu štyridsaťsedem firiem v ôsmich sektoroch ekonomiky, takže to vám veľmi nedovolí oddychovať. Angažujem sa predovšetkým v oblasti komunikácie, developmentu a realít a cestovného ruchu.
Ktoré sú vaše bytostné projekty a kde „len“ využívate skúsenosti a čas na správu investícií rodiny?
Veľmi sa mi páči development, pretože mám rada, keď vznikajú nové veci. Najsilnejšia sa však cítim v oblasti služieb. Napĺňa ma vedomie, že klientom poskytujeme stopercentné služby a servis. Služby sú tiež výnimočne náročné v tom, že ste v neustálom kontakte s ľuďmi a okrem výkonu veľmi záleží aj na komunikácii. V tom sa cítim silná a aj preto je moja srdcovka boutique hotel Chateau Herálec.
Zámoček sa jej spočiatku nepáčil
Aké vlastnosti prinášate do rodinného biznisu?
Mám silnú realizačnú schopnosť. Ak niečo začnem, urobím všetko preto, aby som to dokončila. Hovorím, že keď je práca na stole, musíš sa s ňou popasovať najlepšie, ako vieš. Som veľmi pracovitá, až chorobne, v tom to sme s manželom rovnakí.
Snažím sa v podnikaní obklopiť rovnakými ľuďmi. Leňochov neznášam a vycítim ich na kilometer.
Myslím si, že som aj dosť kreatívna a darí sa mi tvoriť tímy, ktorým búši srdce v rovnakom rytme.
Skúsite to ilustrovať na nejakom príklade?
Príkladom je zámoček na českej Vysočine, z ktorého sme vybudovali boutique hotel Chateau Herálec, zaradený medzi najlepšie na svete. Pôvodne to nebol môj nápad, naopak, nehnuteľnosť sa mi nepáčila. Manžel je však vizionár a keď som pochopila jeho zámer, dokázala som nadšenie pre jeho realizáciu preniesť na celý tím ľudí a doviesť ten projekt do konca. Projektová manažérka sa mi na záver priznala, že ako stavbárka ešte taký skvelý projekt nezažila.
Zámoček Herálec sa po rekonštrukcii prebojoval medzi najlepšie zámocké hotely sveta. Foto: archív Kasperovcov
Aké má hospodárske výsledky?
Zámok je stabilizovaný a má dobré výsledky. Esenciou zámku sú vracajúci sa hostia, pobyt u nás si zopakuje takmer deväť z desiatich ľudí, no pribúdajú aj noví. Hotel naďalej vzbudzuje pozornosť, po umiestnení v TOP 10 zámockých hotelov sveta o ňom napísal napríklad aj CNN Travel a National Geographic, ktorý nás zaradil medzi top boutique hotely sveta.
Hostia majú u nás súkromie a všetko, čo potrebujú, takže keď nechcú, nemusia ani vytiahnuť päty z hotela či zámockej záhrady. Snažíme sa im dopriať dokonalý oddych bez akéhokoľvek vyrušenia, čo je pre mnohých presne to, na čo im v zhone bežného života neostáva čas.
Pokračovatelia rodinného biznisu
Ako zapájate do podnikania deti? Máte systém či plán?
Dve mladšie deti zatiaľ študujú – dcéra Alexandra grafický dizajn vo Florencii a syn Janko dištančne golfový manažment. Obaja končia tento rok, Janko sa už s ohľadom na typ svojho štúdia zaúča, zúčastňuje sa rodinných porád a dostáva úlohy.
Dokončenie školy je však prvoradé, ja aj manžel považujeme vzdelanie za veľmi dôležité. Prostredná dcéra Karolína vyštudovala hotelový manažment a je mojou pravou rukou v manažmente Chateau Herálec a v oblasti leisure, kam patria aj Penati Golf Rezort a Penati Club.
Na základe jej iniciatívy sme založili firmu v oblasti realít, ktorú úspešne vedie. Najstaršia Valentína získavala pracovné skúsenosti už na strednej škole a ku mne sa pripojila už po roku štúdia na vysokej škole vo Veľkej Británii, keď nás sklamal manažér hotela.
Čo sa stalo?
Tajil pred nami dôležité informácie, aby skryl chyby a problémy, takže sme sa s ním rozlúčili. Musela som po ňom obratom prevziať všetky aktivity a Valentínka sa ponúkla, že mi pomôže. Bola to prvá a skvelá skúsenosť, potvrdenie, že spolu vieme pracovať a že sa na seba môžeme spoľahnúť. To je veľká hodnota.
Dnes sú obe dcéry v topmanažmente či kontrolných orgánoch viacerých firiem, pričom Valentína už ako mama dvoch malých detí prevzala vedenie našej komunikačnej skupiny. Všetky deti sa snažíme viesť k tomu, aby mali prehľad o tom, čo zahŕňa podnikanie, ako premýšľame, ako riadime firmy a kde sú naše priority.
Pracovali sme na tom systematicky a dlhodobo, vytvorili sme si rodinnú ústavu, ktorá nastavuje pravidlá vnútri rodiny. Roky sme na nej pracovali a hovorili s deťmi o jej detailoch a každý je pod ňou podpísaný. Nevieme a, samozrejme, ani nechceme brániť deťom v tom, aby išli vlastnou cestou, ale, našťastie, svoje angažovanie sa v rodinnom biznise vnímajú ako prirodzenú vec. Som za to veľmi vďačná, pretože hoci to nie je vždy ľahké, je to to najkrajšie.
Aké pravidlá upravuje rodinná ústava?
To je súkromná vec. Riešime v nej napríklad vzdelanie alebo financovanie potrieb budúcich generácií.
Na univerzitu v štyridsiatke
Spomínali ste, že vzdelávanie považujete za veľmi dôležité. Ako sa vzdelávate vy?
Na formálne vzdelávanie som si popri rodine a práci nenašla čas, do školy som sa preto vrátila až po štyridsiatke. Keď som mala pocit, že rodina aj podnikanie sú stabilizované, tak som si povedala, že teraz niečo urobím pre svoju hlavu a zapísala som sa na MBA štúdium na Univerzite v Nottinghame vo Veľkej Británii.
Posunulo vás to v podnikaní ďalej?
Bolo to fajn, páčilo sa mi najmä silné prepojenie teórie s praxou. Vzhľadom na skúsenosti z podnikania som však vnímala veci, ktoré sme preberali, skôr ako potvrdenie, že v našom biznise postupujeme správne. Ale vzdelávanie je aj cvičenie mozgu a inšpirácia – vždy prídete na niečo, čo sa dá robiť inak a lepšie. Otvorí vám nové okná.
A aby ste mali trochu väčšiu predstavu o našej súťaživej povahe, prezradím, že po absolvovaní štúdia sa na MBA zapísal aj manžel. Hoci mal v tom čase už dva doktoráty, nevedel to nechať tak.
Ako sa dá skĺbiť starostlivosť o štyri deti s podnikaním?
S odstupom času ani sama celkom nerozumiem, ako som to „dala“. Bola som na deti sama, manžel sa plne sústredil na biznis a nemala som ani zázemie starých mám, skôr bolo potrebné postarať sa o ne. Veľmi mi pomohlo, že deti prichádzali na svet s odstupom troch rokov, takže som sa nikdy nestarala o dve maličké deti súčasne.
Deti som nikdy nevnímala ako brzdu sebarealizácie a v praktickom živote mi skôr dobíjali ako odčerpávali baterky. A najmä – máme veľké šťastie, že máme zdravé deti. Za to som veľmi vďačná.
