Stovky osamelých kilometrov v nohách poskytujú dostatok priestoru na to, aby ste si upratali myšlienky. Nohy prekonávajú neraz nadľudskú vzdialenosť, no ten zásadný boj sa odohráva v hlave. Ako docieliť správne nastavenie mysle, ktoré vás podrží aj v tých najťažších momentoch, sme sa spýtali víťaza Slovenskej ultratrailovej ligy za rok 2020.
Ak by sme od Mateja Oravca čakali rady, ako nájsť motiváciu k behaniu, nedostali by sme uspokojivú odpoveď. Behá tak rád, že motiváciu na zmobilizovanie sa naozaj hľadať nemusí. Čo nám však prezradil, je to, ako vytrvať a nepoľaviť v náročných časoch.
Väčšina pretekárov, ktorí behy nedokončia, neskončí predčasne pre zranenie, ale práve preto, že si hlava povie – dosť! Postrehy z Matejovej bežeckej kariéry sú však našťastie ľahko aplikovateľné na akékoľvek výzvy – i také, ktoré so športom vôbec nesúvisia.
Ako sa postaviť výzvam
Minulú sezónu ste sa stali absolútnym víťazom Slovenskej ultratrailovej ligy. Prvú „stovku“ ste pritom zdolali len pred dvomi rokmi. Ako sa vám podaril takýto raketový štart?
V roku 2020 som mal natrénovaný pre mňa osobne najvyšší počet kilometrov, sústredil som sa, aby som behal čo najlepšie a čo najviac. To sa zrejme odrazilo aj na výsledkoch. Takže pomohol tréning, pravidelnosť a snaha zlepšovať sa. Dnes behávam každý deň od 15 do 18 kilometrov.
Ako sa nezľaknúť takého veľkého sústa, akým je stokilometrová trať?
Človeku, ktorý takú porciu kilometrov nikdy nebežal, sa to môže zdať nepredstaviteľné. Dlhá trať vyzerá príliš náročná a ťažko prekonateľná. Napokon však robíte krok za krokom a v cieli zistíte, že máte na omnoho viac, ako ste si pôvodne mysleli. Človek zistí, čo všetko je možné, a chce ísť ďalej a ďalej, skúšať prekonávať ďalšie výzvy.
Ako to nevzdať v najťažších momentoch
Podľa vás sa pod bežecký výkon podpisuje okrem počasia, trasy či oblečenia aj stav mysle. Čo sa odohráva v mysli počas takého výkonu, akým je ultrabeh?
V hlave sa myšlienky neraz usporiadajú spôsobom, ktorý nečakáte. Vždy mi však pomáha zamestnať myseľ tým, čo je práve okolo mňa. Vnímať nové miesta a svet okolo.
No niekedy, keď nastúpi únava a mne sa nedarí upokojiť hlavu, snažím sa rozdeliť si veľký cieľ na menšie časti – v mojom prípade časti trate predo mnou. Vždy sa potom teším na najbližšiu občerstvovaciu stanicu. Teda na niečo, čo nie je tak ďaleko, aby som to nevnímal ako nedosiahnuteľné.
Na trati neraz nastane moment, keď sa mi zdá ďaleko už úplne všetko. Vtedy sa snažím rozptýliť napr. textom piesne alebo čímkoľvek, čo odpúta pozornosť od samotného behu, vyčerpania či bolesti. Ak myslíte na to, že robíte niečo, čo je vám momentálne nepríjemné alebo sa vám to pre vyčerpanie nepáči, neposunie vás to ďalej.
„Počas jedného behu zažijete obrovské množstvo zážitkov. Každý z behov je na celý jeden príbeh,“ hovorí Matej Oravec. Foto: archív respondenta
Čo vám najviac pomáha v tom, aby vás myseľ nezradila a vy ste preteky neukončili predčasne?
Predpokladám, že každý pozná ten pocit, keď už mu je naozaj ťažko a hlava mu hovorí, že už sa ďalej ísť nedá. Vždy však viem, že je to len dočasné a bude opäť lepšie. Stačí sa prekonať, urobiť krok vpred, potom ďalší a ďalší a ono sa to časom zlepší. To je istota, s ktorou sa dá počítať.
Myseľ sa nielen počas behu pohybuje ako na hojdačke. Mne najviac pomáha vedomie, že sa situácia zlepší, ak budem aspoň trochu schopný pokračovať. A tak je to aj v živote, tá paralela medzi životom a behom je vlastne celkom výstižná.
Foto: archív respondenta
Keď zvolíte privysoké tempo
Minuloročná sezóna sa vo vašom prípade niesla v znamení celej série víťazstiev. Stalo sa vám, že ste nejaké preteky nedokončili?
Veľmi pozitívne spomínam na preteky Sto míľ krajom Malých Karpát, no paradoxne práve počas nich som sa celkom potrápil a nedobehol som do plánovaného cieľa. Trochu som to prehnal a neodhadol som tempo. Nebol som naučený behať 200-kilometrovú trať a bežal som prirýchlo. Telesne som sa už necítil veľmi dobre, hlava takisto nevidela žiadny cieľ a preteky som ukončil predčasne. Dnes už viem, že je dôležité dobre rozložiť sily a zbytočne sa neponáhľať. Aj trpezlivá myseľ má v behu svoje miesto.
Ultrabehy sú väčšinou sólo záležitosťou. Je samota pre myseľ obohacujúca alebo práve naopak?
Počas tých 100 a viac kilometrov je človek tak dlho sám, že začne myslieť na veci, o ktorých by sa s kamarátmi asi neporozprával. Myseľ dostane priestor na oddych a zablúdi aj tam, kam by sa inokedy pre množstvo podnetov nedostala. Vnímam to určite pozitívne. Navyše, príroda má na myseľ veľmi dobrý vplyv.
Matej Oravec má 25 rokov a momentálne žije v Prahe, kde pôsobí ako doktorand. Uplynulú bežeckú sezónu triumfoval na Kysuckej stovke, Ponitrianskej stovke, Maratóne pohronským Inovcom, Zázrivskom ultrapobehaní i na Lazovej stovke a za rok 2020 je víťazom Slovenskej ultratrailovej ligy.
Za jeden rok štandardne štartuje aj na desiatke ultrabehov a v roku 2020 nabehal približne 6-tisíc kilometrov. Jeho vzdialenostným rekordom je 180 kilometrov zabehnutých v rámci jediných pretekov.
Bývalý skalolezec by sa tento rok rád dostal na svoje prvé zahraničné preteky v Rakúsku (105 km) a Rumunsku (118 km), aby si zmeral sily so svetovou konkurenciou. Na behu oceňuje slobodu jeho praktizovania kdekoľvek, kedykoľvek a v akomkoľvek počasí.
