Stanislav Lobotka zažil v kariére veľké úspechy aj horšie obdobia. Titul v talianskej lige, ktorý s Neapolom získal suverénne už mesiac pred koncom sezóny, je nielen osobným vrcholom, ale aj jedným z najväčších úspechov slovenského futbalistu v európskych ligách.
Duo Škriniar – Lobotka, ktoré sa pred piatimi rokmi objavilo na titulke Forbesu, tak ide v kariére plece pri pleci: Škriniar pomohol Interu Miláno k talianskemu „scudettu“ pred dvomi rokmi po jedenásťročnej pauze, Lobotkov Neapol čakal na titul až tridsaťtri rokov.
V rozhovore pre Forbes však hovorí aj o svojom živote v Taliansku, o neapolskej poverčivosti aj o tom, ako investuje peniaze zarobené futbalom.
Keď Neapol pred tridsiatimi tromi rokmi za Maradonu získal titul, oslavy vraj trvali mesiac a ľudia si ho dávali tetovať. Aké boli oslavy vášho titulu? Koho si ľudia tetovali?
Tak ďaleko pod kožu sme sa ešte asi nedostali. (smeje sa) Oslavy boli krásne, ťažko sa opisujú slovami, také niečo musíte zažiť. Neapolčania sú tým známi, že futbal je pre nich všetko. Oslavy možno trvajú ešte aj teraz (rozhovor sme robili v polovici júna, pozn. red.) a myslím si, že nejaký ten týždeň ešte trvať budú. Ešteže tam už nie som. (smeje sa) Bolo to výborné, všetci sme si tú atmosféru užili.
„Ešteže mi nechali aspoň spodky…“
Ako niečo také prebieha? Živelne, alebo vedia Taliani oslavy aj plánovať?
Titul sme vyhrali už na zápase v Udinese, teda vonku. To bolo neskutočné – fanúšikovia vtrhli na ihrisko, všetko nám brali, ešteže mi nechali aspoň spodky. Jeden držal jednu kopačku, druhý druhú… Hovorím: veď ja vám ich dám, nie je problém! Skoro mi nohy odtrhli, všetko brali, „štucky“, dres…
O tri dni prišiel ďalší zápas a pozerám – veď hádam nebudem mať v čom hrať! Oni sú do futbalu blázni, prišli za nami do šatne, spontánne sa tešili, každý tam kričal. Bola to taká prvotná eufória. Keď sme potom prišli na hotel, oslavovali sme vonku s fanúšikmi, domov sme leteli až na druhý deň.
Stanislav Lobotka zažil v kariére veľké úspechy aj horšie obdobia. Foto: Ondřej Pýcha
Futbalista Stanislav Lobotka. Foto: Ondřej Pýcha
V talianskych médiách o vás hovorili ako o tíme mimozemšťanov…
… že vyzeráme ako mimozemšťania? (smeje sa)
Že ste najlepšie mužstvo Neapola v histórii. V čom bolo podľa vás mimozemské?
Neviem, či sme boli najlepšie mužstvo v histórii. Vyhrali sme titul, jasné, a vyhrali sme ho s náskokom, ale na druhej strane, aj keď tam hral Marek (Hamšík), v jednej sezóne urobili deväťdesiatjeden bodov (v práve skončenej sezóne vyhral Neapol s deväťdesiatimi bodmi, pozn. red.) a aj tak nevyhrali, hoci hrali krásny futbal.
Nám sa to podarilo, ale neviem, či sme boli najlepší. Mali sme aj šťastie, niektoré silné tímy zaváhali s rôznymi súpermi a my sme to zvládali. Keď chcete byť majster, potrebujete mať aj trochu šťastia. A keď sme ho nemali, vedeli sme si ho prikloniť na svoju stranu.
Ale ak vravia, že sme boli mimozemšťania, tak možno aj preto, že pred sezónou o nás nikto nehovoril ako o kandidátovi na titul.
Trhová hodnota: 40 miliónov?
Zmluvu v Neapole máte do roku 2027, ale váš agent vravel, že v lete o vás očakáva veľký záujem na trhu a že si budete vyberať iba veľkokluby. Už sa nejakí záujemcovia ohlasujú?
Niečo bolo, ale to boli iba také otázky, aká je moja situácia. Neberiem to nijako vážne, len sa na vás spýtajú. Nič konkrétne to nebolo. Prestupové obdobie je síce dlhé, ale ja som šťastný v Neapole. Vyhrali sme, hráme Ligu majstrov. Uvidíme, aký tréner príde, akí hráči prídu a odídu.
Váš agent Branislav Jašurek pred niekoľkými mesiacmi vravel, že Neapol vás nepredá pod 40 miliónov eur, a rovnakú prestupovú cenovku vám určuje aj portál Transfermarkt. Trúfate si odhadnúť, kam by sa prípadná suma mohla vyšplhať?
Neviem… Ja by som sa ocenil tak na päť miliónov. (smeje sa) Majiteľ by ma však hnal, on má na to, samozrejme, iný názor. Jednoducho taký je trh – predávajú sa hráči za sto aj za stodvadsať miliónov, čo sú podľa mňa už strašne veľké sumy za futbalistu.
Zohľadňuje sa tiež, či ste v reprezentácii, či ste si zahrali na majstrovstvách sveta, v Lige majstrov a tak ďalej. Ale tie obrovské sumy neviem pochopiť.
Najvyšší plat počas kariéry
Ako ste na tom v Neapole finančne? Je správny neoficiálny údaj o plate tri milióny eur ročne?
To by som nechcel komentovať.
Polepšili ste si však na jeseň, keď ste predĺžili zmluvu. Výrazne?
Polepšil som si, ale hlavne sa mi v Neapole veľmi páči. Ľudia sú tam skvelí, hrával som, nemal som prečo rozmýšľať, že by som tam nechcel zostať. Sadli sme si s majiteľom, povedali sme si svoje predstavy a celkom rýchlo – až prekvapivo – sme sa zhodli. Som veľmi spokojný.
Asi máte najvyšší plat počas kariéry.
Áno, to mám.
Aj s bonusmi za dosiahnuté ciele?
Sú tam nejaké bonusy, keď vyhráme titul, keď dosiahneme úspech v Lige majstrov…
Ako často chodí v Taliansku výplata? Týždenne ako v Anglicku?
Mesačne. A niekedy aj trojmesačne. To je Taliansko, to nepochopíte, tam musíte žiť. (smeje sa)
Ako podať soľničku?
Hovorili ste o talianskej mentalite. Čo sa vám na nej páči a na čo si zvykáte?
Musím si ešte trochu zvykať na to, ako tam jazdia. Neapol sa vám buď páči alebo nie, nie je nič medzi. Je tam viac špiny, napríklad pri cestách, doprava nie je ideálna, no na druhej strane sa mi páči tá mentalita, sú priateľskí, takí skromní. Je tam výborné jedlo, čo ja môžem. Máte tam Capri, ostrovy, more…
Vyhovujú vám „orientačné časy“ pri termínoch?
Keď sa stretávate o piatej, musíte sa spýtať, či normálneho času alebo neapolského. Ide tak o desať-pätnásť minút. Už som si na to zvykol, len niekedy na to zabudnem. O piatej som nachystaný a napíšem: ako to je? Oni majú čas, nikam sa neponáhľajú, nestresujú.
Teda iba za volantom… Ale na to, ako jazdia, som tam nevidel vážnu dopravnú nehodu. Sú tak naučení, predpisy pre nich neplatia, povedzme daj prednosť sprava – kto je prvý, ten ide.
Je pravda, že Neapolčania sú veľmi poverčiví?
Je. Napríklad keď niekomu podávate soľničku, musíte ju najskôr položiť na stôl, až potom si ju niekto druhý môže vziať. Z ruky do ruky sa nepodáva, to prináša nešťastie. Upozornil ma na to raz kamarát, keď som mu vravel: veď normálne mi ju podaj… (usmieva sa)
Majiteľ klubu v Podbrezovej
Ešte pár otázok k peniazom, ktoré ste si zarobili. Ako ich investujete? Orientujete sa najmä na nehnuteľnosti?
Asi pätnásť až dvadsať percent z príjmu vkladám do investičných fondov, aby sa peniaze zúročili, je to aj taká moja rezerva po futbalovej kariére. Časť dávam do nehnuteľností na Slovensku aj v zahraničí.
Aj v Taliansku?
Skôr v Španielsku, na Kanárskych ostrovoch.
Investovali ste aj do futbalu, do klubu v Podbrezovej, ktorý hrá najvyššiu slovenskú súťaž. Ako ste pri tom uvažovali?
Už predtým som poznal Vladimíra Sotáka, šéfa klubu aj spolumajiteľa železiarní, tiež klubového generálneho manažéra Mira Poliačeka. Priblížili mi stratégiu, filozofiu, s ktorým trénerom a ako chcú hrať, kam sa futbalovo posúvať.
Napríklad kladú dôraz na to, aby si klub dokázal na seba zarobiť trebárs z prestupov hráčov, a sústreďovať sa chcú aj na výchovu tých slovenských. Mne sa to celé páčilo. Radil som sa aj s agentom a ďalšími ľuďmi a im sa to tiež zdalo dobré, že to má hlavu aj pätu.
Veľký rozhovor so Stanislavom Lobotkom si môžete prečítať v júlovom vydaní magazínu Forbes.
