Aj farby majú chuť, vraví Špánik, dizajnér a tvorca identity reštaurácií ako Irin či Otto!

Aké farby sa so značkou spájajú, aké má logo a akým jazykom komunikuje? To sú niektoré súčasti vizuálnej identity, ktorou sa čoraz viac zaoberajú aj gastroprevádzky. Dizajnér Matej Špánik ju navrhol pre slovenské podniky ako Irin, Emil, bistro Otto! či Nuda bar. Napriek tomu si myslí, že vizuálnu identitu každý podnik riešiť nemusí.

Bratislavčan sa pred pár mesiacmi po ôsmich rokoch života v zahraničí vrátil na Slovensko. Čiastočne pracuje v agentúre Milk, má vlastnú dizajnérsku prax Nice guy a ako dizajnér na voľnej nohe robí všetko, čo ho baví – napríklad aj vizuálnu identitu gastroprevádzok. Výber podniku na naše stretnutie teda nechávam naňho.

„Mohli by sme ísť k Emilovi,“ navrhne. Mohli, ale to by sme si pre náš rozhovor nemohli vybrať daždivý pondelok, keď mávajú zatvorené. Vchádzam teda do trochu zapadnutej kaviarne na Panskej, v centre Bratislavy.

Vítajú ma biele ošarpané steny s bielym obkladom a biele stoličky. Chvíľu sa mi zdá, že aj hostia sa zladili do biela. Iba pri jednom stole sedí Matej Špánik v sýtoružovej košeli a vychutnáva si jablkový koláč. Jeho tvorbu vystihujú hravosť a farebnosť. Človek to spozná na prvý pohľad.

Emócia, pocit, zážitok

Sústredíte sa na vizuálnu identitu, aj keď idete do podniku ako hosť?

Nemôžem povedať, že by pri výbere vôbec nehrala rolu, ale nie je rozhodujúca. Oveľa viac ma zaujíma, aké tam majú jedlo a či ho chcem jesť. (smiech)

Vizuálna identita je pomerne abstraktný a široký pojem. Ako vyzerá proces jej navrhovania?

Najdôležitejšie je zadefinovať si, aké hodnoty prevádzka reprezentuje a aký pocit by mal hosť z jej návštevy mať. Všetko je to o emócii. Niekedy je v centre pozornosti komplexný zážitok, inokedy produkt alebo lokalita. S klientom hľadáme čo najkonkrétnejšiu odpoveď a práve to sa vizuálnou identitou snažíme zdôrazniť. Ak gro tvorí jedlo, teda produkt, nechávame ho vyniknúť a vizuálna identita je len menej výrazným doplnkom. Tak to bolo napríklad pri reštaurácii Irin Lukáša Heska.

A čo všetko pod vizuálnu identitu reštaurácie patrí?

Sú to rôzne komunikačné elementy, ktoré vytvárajú jeden balík – logo, farby, písmo, dizajn systém. Dôležitou súčasťou je i fotografia. V rámci vizuálnej identity je totiž dôležité aj to, ako prevádzka komunikuje smerom navonok – najmä na webe a sociálnych sieťach –, ale o tom by vedela viac porozprávať moja priateľka Bára Tabačková, ktorá sa na fotografiu špecializuje. Spolu s tímom nastavujeme, aký štýl fotografie by sa mal používať, čo by sa malo na fotke odohrávať.

Je to teda skôr plnenie konkrétneho zadania, alebo trochu aj umenie?

Snažím sa vyhýbať pojmu „umenie“ v mojej práci. Som dizajnér a art director, čo je v podstate práca v službách. Cez svoje projekty nevyjadrujem svoje pocity ani nereflektujem spoločenské udalosti. Klienti si u mňa platia za službu a ja im odovzdávam produkt.

Jasné, že je dôležité mať rozoznateľný štýl, vlastný rukopis. Moje projekty charakterizujú hravosť, to, ako pracujem s farbami, no na prvom mieste je vždy predstava klienta. Najlepšie to vidno na vizuálnych identitách Langošbaru alebo Nuda baru.

Nuda bar a Langošbar (7 fotografie)

Vo vašom portfóliu sú najmä podniky, pre majiteľov ktorých bolo od začiatku dôležité mať vizuálnu identitu zadefinovanú. No môže branding z vášho pohľadu pomôcť aj gastroprojektu, ktorý funguje už dlhšie, ale možno nie celkom podľa predstáv majiteľov?

Môže, ale oveľa dôležitejšie je úprimne si povedať, prečo to nefunguje. Či problém nebude niekde inde – v produkte, obsluhe, lokácii… Lebo ak má niekto veľmi zlý produkt alebo službu, vizuálna identita tieto problémy nevyrieši.

Niekedy je identita potrebná, inokedy ju netreba riešiť

Kedy teda pomôcť môže?

Na Slovensku máme veľa kvalitných podnikov, ktoré sú však „neviditeľné“. Často aj napriek dobrej polohe – ľudia ich prehliadajú a nevedia ich zaradiť. V takomto prípade nová vizuálna identita ľudí určite pritiahne. Ale je to iba jedna z častí veľkej skladačky.

Mal by mať každý gastropodnik svoju vizuálnu identitu presne zadefinovanú?

Záleží na tom, či v nej majiteľ vidí hodnotu alebo nie. Opäť je to o tom, aký koncept chce vybudovať. Ak má natoľko kvalitný produkt, že sám sebe pritiahne ľudí, alebo je na naozaj frekventovanom mieste, tak vizuálnu identitu až tak riešiť nemusí.

Vezmime si napríklad Palacinku Lacinku pod bratislavskou hlavnou stanicou. Absolútne neviem, aké majú logo. Viem, že tam majú panvicu, na ktorej sú vypísané otváracie hodiny a že v týždni zatvárajú až o deviatej večer. A to je všetko, čo o nich potrebujem vedieť. Nehovorím, že robia najlepšie palacinky v meste, ale keď k nim človek ide, vie, čo môže čakať a nesklame sa. Ich produkt je tak silno rozpoznateľný – cenou, kvalitou aj tradíciou, že sa nepotrebujú odlišovať cez vizuálnu identitu.

Sú ešte iné podniky, ktoré to z vášho pohľadu riešiť nemusia?

Podobne je na tom vietnamské bistro na Miletičke. Preň je charakteristická stena s fotkami jedál. Tá im funguje a stačí, lebo ich produkt je taký obľúbený a známy, že vizuálna identita alebo branding už nehrajú rolu.

Je pravda, že na Slovensku firmy na dizajn roky pozerali iba ako na povrchný obal, obrázok, ktorý sa dá vyriešiť ako úplne posledný krok. No tak to nefunguje. Našťastie sú aj majitelia, ktorí okrem jedla chcú ponúknuť aj atmosféru, emóciu a sú ochotní do toho investovať. Tie sumy nie sú štandardizované.

Keďže gastroprevádzky sú niečo, čomu sa teraz chcem venovať, idem so svojimi cenami nižšie a žijem z iných projektov, ktoré sú zaplatené lepšie. Ako človek, ktorý sa špecializuje na vizuálnu identitu, by som z gastra rozhodne nevyžil.

Aká by bola, keby bola človekom

Pred pár mesiacmi ste sa na Slovensko vrátili po rokoch života v zahraničí. Ako to ovplyvnilo vašu tvorbu?

Ostatných šesť rokov som žil vo Švédsku, predtým ešte rok v Dánsku a rok v Kanade. Život v zahraničí zmenil môj prístup k práci a to, ako uvažujem nad procesmi. Ovplyvnilo to aj môj štýl, aj keď som v Štokholme pracoval pre agentúru, ktorá sa snažila vymedziť z klasického škandinávskeho minimalistického dizajnu. Naša tvorba bola odvážna, plná humoru a farieb. Miestami sa približovala až ku gýču, v tom najlepšom zmysle slova. To mi tiež veľmi pomohlo.

Pobyt v zahraničí ma naučil nebáť sa, nedávať si limity iba preto, že by niečo malo byť „vkusné“, ale dať projektu charakter, vraví Matej Špánik. Foto: Jakub Michal Teringa

V čom?

Nebáť sa. Nedávať si zbytočné limity iba preto, že by niečo malo byť „vkusné“, ale dať projektu konkrétny charakter. O to sa snažím vždy, keď navrhujem vizuálnu identitu. Keď nad ňou premýšľam, predstavujem si, akým by bola človekom – ako by sa ten človek obliekal, čo by mal rád, ako by rozprával a ako vystupoval. Na základe tejto predstavy potom formujem konkrétne prvky vizuálnej identity.

To je zaujímavé. Ako to vyzerá?

Charaktery môžu byť rôzne – fiktívne aj reálne postavy. Keď idem robiť značku, ktorá by mala byť veselá a hravá, predstavujem si napríklad SpongeBoba. Uvažujem nad tým, čo má rád, ako chodí, ako sa smeje. Tak prídem až k tomu, aká značka by ho reprezentovala. A potom ju už iba vizualizujem.

Bratislavská babička

A keď sa vrátime k podnikom, o ktorých sme hovorili? Aké charaktery sú Otto! alebo Irin?

Otto! je bratislavská babička, „Prešporáčka“, ktorá hovorí po slovensky, česky, maďarsky aj po nemecky. Povedzme, že má aj židovské korene. A presne vie, ako navariť tradičné domáce jedlo.

Koncept Otta! sa za tri roky jeho fungovania pravdepodobne trochu zmenil, no na začiatku sme ho nastavovali presne takto – ako bratislavskú kuchyňu s prvkami niečoho nezvyčajného, exotického.

Nechceli sme tradičnú slovenskú kuchyňu – pirohy a halušky –, ale tú lokálnu. V Bratislave sa tradične spájajú rôzne kultúry, národnosti, zvyky. To sme chceli využiť.

A Irin?

Tam bola vizuálna identita jasne zadefinovaná príbehom. Stará mama Lukáša Heska, ktorá ho naučila variť, sa volala Irena a celá reštaurácia je pocta pre ňu. Aj keď Irin je skôr príklad vizuálnej identity, ktorá nemá byť výrazná. Snažil som sa, aby príliš nezasahovala do celkového zážitku, v ktorého centre je výborné jedlo, súhra chutí. Aj Lukáš Hesko, ako šéfkuchár a autor menu, je veľmi silná osobnosť. Nepotrebovali sme tam viac.

Náhoda a sila odporúčaní

Spomenuli ste, že navrhovanie vizuálnej identity v gastre nie je to, čo vás primárne živí. Je to teda váš splnený sen, niečo, čomu ste sa chceli vždy venovať?

To nie, prirodzene sa to vyvinulo. Bola to v podstate náhoda. Robert Nagy z reštaurácie Otto! ma oslovil, že otvárajú nový koncept a či by som mu pomohol s vizuálnou identitou. Poznali sme sa vďaka festivalu naturálnych vín Humbuk, keďže je aj someliér. Išiel som do toho a z reštaurácie Otto! sme spravili veľmi populárne miesto.

Keď potom spolu s Lukášom Heskom otvárali Langošbar, už mi úplne dôverovali a nechali mi voľnosť. Ich spokojnosť mi priniesla ďalšie spolupráce – Lukáš Hesko otváral Irin, jeho známi Nuda bar… Systém odporúčaní u mňa fungoval vždy.

No rád svoju kariéru delím na obdobia. Mal som obdobie, keď som sa venoval dizajnovaniu tričiek, neskôr som sa zameral na filmové festivaly. Teraz je zasa obdobie, keď robím gastro. Je to zaujímavé odvetvie, ku ktorému má väčšina ľudí vzťah, aj mňa to baví, ale stále to beriem iba ako obdobie.

Čo vás na gastre baví najviac?

Že výstupom nie je iba obrázok na Instagrame, ale miesto – priestor, kam človek môže prísť, menu, ktoré môže chytiť do ruky a v konečnom dôsledku aj jeho objednávka, ktorú zje. To pri dizajne nie je obvyklé a som rád, že s tým môžem pracovať.

Návrat na Slovensko

Nestáva sa často, že by sa človek po ôsmich rokoch života v zahraničí vrátil na Slovensko. Prečo ste sa tak rozhodli?

Vrátiť sa mi dávalo zmysel. Keď som žil v zahraničí, nechodil som na Slovensko často, povedzme, že tak raz za pol roka. Preto som oveľa citlivejšie vnímal, kam sme sa za ten čas posunuli.

„Som presvedčený o tom, že na Slovensku máme veľa kvalitného talentu aj v rámci dizajnu. Veci, ktoré tu vznikajú, sú porovnateľne kvalitné ako tie, ktoré vznikajú v zahraničí,“ vraví Matej Špánik. Foto: Jakub Michal Teringa

Videl som, že to tu nie je také zlé, ako sa môže zdať niekomu, kto tu dlhodobo žije denne. Zrazu pribudli cyklotrasy, zrekonštruovala sa národná galéria, vznikajú nové prevádzky, pribudla zeleň…

Zároveň som presvedčený o tom, že na Slovensku máme veľa kvalitného talentu aj v rámci dizajnu. Veci, ktoré tu vznikajú, sú porovnateľne kvalitné ako tie, ktoré vznikajú v zahraničí. Dôkazom toho je typograf Ondrej Jób, ktorého písma používajú po celom svete. Alebo dizajnérka Kristína Bartošová, ktorá pracuje v agentúre Collins. To je najvyššia liga komunikačného dizajnu a brandingu.

Ak ma aj niečo po návrate prekvapilo, dokázal som si to dať do situačného kontextu a pozrieť sa na to tak, že na tom ako spoločnosť môžeme pracovať.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

11/2024 – Na ťahu