Prvá dekáda Forbesu
Nahliadnite do zákulisia prípravy magazínu Forbes.
Pri príležitosti 10. výročia nášho pôsobenia na slovenskom trhu vám prinášame to najlepšie z našej práce a vzácny pohľad do diania v redakcii Forbes Slovensko.
Nahliadnite do zákulisia prípravy magazínu Forbes.
Pri príležitosti 10. výročia nášho pôsobenia na slovenskom trhu vám prinášame to najlepšie z našej práce a vzácny pohľad do diania v redakcii Forbes Slovensko.
Keď začnem spomínať na november 2010, mesiac, keď vyšiel prvý slovenský Forbes, na um mi prichádzajú skôr čriepky z bežnej prevádzky. Pamätám si, ako sme dlho rozmýšľali, kto by mal byť na prvej obálke nášho magazínu. Chceli sme niekoho, kto zosobní v tom čase 90-ročnú značku „Forbes“, súčasne je známy, ale nie opozeraný. Nakoniec voľba padla na Gabriela Eichlera, na ktorého si spomenul kolega Peter Matijek, keďže ho vídaval, ako sa prechádza po bratislavskom korze.
Eichler v tom období dlhé roky nedal rozhovor, žil v Prahe a pomaly sa na neho na Slovensku zabudlo. Pritom pomohol zachrániť po Rezešovcoch krachujúce košické železiarne a mal za sebou dlhú kariéru v americkom bankovníctve. A nosil motýlika! Keď sme za ním dorazili do Prahy, privítal nás úsmevom a vetou: „Dal som si dnes motýlika, aby ma na Slovensku ešte spoznali.“
Isto to máte podobne. Spomienky sa spájajú najmä s ľuďmi. Sme taký druh. Spoločenský. Chceme vedieť, čo robia iní, inšpirovať sa, porovnávať sa, súťažiť. Presne taký od začiatku bol a je aj Forbes. Návod na úspech. Alebo jednoduchšie, návod na to, že sa veci dajú spraviť.
Pamätám si, koľko energie do tejto činnosti dávali všetci ľudia, ktorí za 10 rokov Forbes pripravovali a pripravujú. Spomínam si na kolegyňu, ktorá si išla zdriemnuť na gauč okolo druhej ráno, aby mohla o hodinu dokončiť korektúry a v pondelok nadránom poslať časopis do tlače (a na druhú, ktorá ju neúspešne posielala domov). I na kolegov, ktorí za svitania odchádzali z redakcie.
Spomínam si, ako Andrej Babiš, ešte pred politickou kariérou, vysvetľoval kolegyni, ako si vo veľkom stolovom kalendári prelepuje „post-it notes“, kde si rukou píše stretnutia, čím privádza do zúfalstva asistentky, nepoužíva počítač a s tabletom ho učia narábať deti.
Pamätám si, ako nám vytopilo kancelárie, ako sme sa sťahovali a potom znova a vždy mi prídu na um ľudia, ktorí to umožnili. Napríklad kolegovia, ktorí z nášho nového officu spravili „Office roka“ v kategórii DNA firmy.
Predstavím si desaťtisíce telefonátov od kolegýň našim čitateľom, aby boli spokojní a dostávali časopis načas.
Pamätám si aj na radosť, keď sa niečo skvelé podarí. Keď kolegyne v New Yorku vyspovedali našich najväčších filantropov, manželov Vilčekovcov. Keď sme v legendárnom londýnskom Savoyi počúvali svetového barmana Erika Lorincza rozprávať o princeznej Diane. Alebo keď nám Zdeno Chára oznámil, že rozhovor bude, len sa začína po šiestej ráno v Trenčíne, lebo tak má nastavený tréningový plán.
Určite mi napadnú desiatky konferencií a podujatí, ktoré sme zorganizovali. Napríklad rozprávanie dcéry Wima Hofa o tom, aký je otec a ako ona miluje teplú vaňu (áno, nakoniec procedúru skončí ľadovou sprchou). Spomeniem si na slzy Dominika Hrbatého, keď opisoval, ako v stave najvyššej koncentrácie videl každý „chlp“ na blížiacej sa loptičke. Alebo na slzy podnikateľa, ktorý spomínal na to, čo všetko musela obetovať rodina a hlavne jeho manželka, aby sa ich firma za 30 rokov dostala tam, kde je. A tiež na radosť, keď sa nám viackrát podarilo vyzbierať desaťtisíce eur na pomoc neziskovým organizáciám.
Forbes však nestojí len na veľkých firmách, veľkých menách. Zaujíma nás každý jeden príbeh odhodlania vziať osud do vlastných rúk. Stačí sa denne pozrieť na web forbes.sk. Na stovky príbehov malých firiem, z ktorých raz môžu vyrásť veľké spoločnosti.
Za tých desať rokov sme priniesli naozaj veľa príkladov toho, že „to ide“. A išli sme ešte ďalej. Kolegyne rozbehli projekt „Nevyhorení“, kde sa známi aj menej známi ľudia s nami podelili o svoje skúsenosti so syndrómom vyhorenia. Z nápadu vznikol webový špeciál, kniha, séria diskusií aj praktický diár. A náš boj s týmto fenoménom sa zďaleka nekončí.
Na veľa vecí človek rýchlo zabudne. A potom, občas, príde chvíľa, keď sa obzrie späť. Keď pred troma rokmi americký Forbes oslavoval storočnicu, Steve Forbes, šéfredaktor a predstaviteľ tretej generácie rodiny Forbesovcov, pripíjal pohárom Macallanu. Ako Američan so škótskymi koreňmi bol nadšený, je to prvotriedna whisky a bola zadarmo! Samozrejme, ďakoval každému, kto stál za úspechom tejto značky.
Ja by som rád spravil to isté. Chcem sa naozaj poďakovať všetkým, ktorí po tejto ceste s nami kráčajú. Našim čitateľom, našim partnerom, našim ľuďom. Na zdravie a ďakujem, priatelia! A teraz už ideme ďalej.
Predchádzajúci