6. júla 2021
Forbes WomenVoice powered by PORSCHE prináša sériu inšpiratívnych rozhovorov o úspešných ženách, ktorých hlas si zaslúži počuť celé Slovensko. Nechajte sa inšpirovať ich životnými úspechmi a odhodlaním s akým sa každý deň púšťajú do svojej práce.

Romana Juhanesovičová v 14 rokoch odišla za svojím baletným snom do sveta a ako jediná Slovenka študovala na prestížnej Bolshoi Ballet Academy. Po siedmich rokoch sa vrátila na Slovensko, aby si vybudovala kariéru na domácej scéne. 

Svoju kariéru ste začali mladá. Aké to bolo, študovať v Nemecku?

Zo začiatku to bolo náročné. Prvý mesiac v Berlíne som si poplakala, bolo mi smutno za rodinou. Nevedela som dobre po nemecky, lebo nemčinu som sa začala učiť len tri mesiace pred nástupom do školy. Mojím snom však bola Bolshoi Ballet Academy v Moskve a tam ma v 16 rokoch prijali, čiže som sa znovu sťahovala.

Prečo ste vymenili Európu za Rusko? 

Reklama

O štúdiu na Bolshoi Ballet Academy som snívala už od čias, keď som študovala na konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave. Vtedy som si na to netrúfala, myslela som si, že je to pre mňa ťažké, aj keď som patrila k najlepším v triede. Nakoniec som sa rozhodla pre Európu, no v 16 rokoch som to skúsila a môj sen sa splnil. 

Ako sa k vášmu rozhodnutiu študovať balet stavali vaši rodičia? Neodhovárali vás od toho, pretože je to drina? 

Tým, že som začala tancovať od štyroch rokov, boli rodičia na to zvyknutí a sama mamina mi navrhla, či nechcem skúsiť konzervatórium. Rodičia ma vždy veľmi podporovali. Hovorili mi, že je dôležité, aby som bola šťastná. Vždy mi však pripomínali, že nemám zabúdať ani na vzdelanie. Trvali na tom, že si musím spraviť maturitu a chceli, aby som začala externe študovať vysokú školu. Dnes som im vďačná, pretože študujem externe právo a pochopila som, že vzdelanie je naozaj dôležité. 

Po skončení štúdia ste dostali angažmán v Astrachane. Bola to vaša vysnívaná destinácia, alebo ste túto pozíciu prijali ako výzvu?

Po skončení školy som si robila prehľad o súboroch a skúšala som rôzne konkurzy. Prijali ma do baletného súboru v Astrachane a to som hneď zobrala. Pre mladých tanečníkov, ktorí skončia školu, je veľmi ťažké zohnať si nejaký angažmán, pretože súbory hľadajú tanečníkov so skúsenosťami. Ponuka z Astrachanu bola seriózna platená práca a bol to pre mňa zároveň odrazový mostík do sveta baletu. Život v Astrachane nebol jednoduchý a veľmi mi chýbala rodina, v júni som preto z Ruska odišla. Túto skúsenosť ale vôbec neľutujem, veľmi ma posilnila. 

Ako si tanečníci baletu hľadajú novú prácu? 

Väčšinou to funguje na princípe konkurzu. Býva to náročné, pretože tam naraz tancuje aj sto ľudí, komisia vás vôbec nepozná a ľahko vás prehliadnu. Dá sa však vybaviť aj privátny konkurz alebo konkurz v rámci ranného tréningu v divadle. Tam cvičíte so súborom a riaditeľ divadla sa príde na vás pozrieť. Ja som si však po Astrachane našla novú prácu priamo cez choreografa. Vtedy akurát staval novú choreografiu v Macedónskom národnom balete, tak ma pozval na mesiac s nimi trénovať. Po pár týždňoch mi ponúkli zmluvu. Tancovala som aj demi-sólové postavy, čo bolo pre mňa úplne úžasné. 

Prečo ste sa vrátili na Slovensko? Nelákalo vás vyskúšať inú krajinu, kultúru a balet v nej?

V roku 2018 som prechádzala kariérnou krízou. Už sa vo mne vytratila radosť z tanca. Darilo sa mi, ale cítila som, že balet nie je všetko a ešte som toho veľa nevyskúšala. Začala som teda študovať právo. Zo dňa na deň som prestala tancovať, začala som pracovať v právnickej kancelárii a môj život sa úplne zmenil. 

„Snívam o tom, že raz budem sólistkou v SND. Určite chcem zostať na Slovensku a bola by pre mňa pocta tancovať na domácej scéne,” hovorí Romana Juhanesovičová. Zdroj foto: Marek Gavlák

Nechýbal vám balet? 

Vôbec. Dokonca som naň ani nemyslela. Po dlhšom čase som však išla na predstavenie do divadla a začala som rozmýšľať, či som urobila dobre a či mi to predsa len nechýba. Práca v právnickej kancelárii ma nenapĺňala tak, ako som si myslela a chýbal mi pohyb. Keď som videla predstavenie, vrátili sa mi spomienky. Povedala som rodičom a priateľovi, že nad tým uvažujem a že tomu dám šancu. Všetci ma v mojom rozhodnutí veľmi podporili, samozrejme, s podmienkou, že nemôžem nechať školu. Tak som začala trénovať so súborom SND. Za rok a pol ako baletka veľa stratíte, ale ja som bola motivovaná a po mesiaci som začala cítiť, že som na dobrej ceste. Potom prišla korona a divadlo zavreli. 

Nebolo to demotivujúce, zostať zrazu doma? 

Mňa to naopak veľmi motivovalo, trénovala som doma každý deň. Cez víkend som si občas dala pauzu, inak som chodievala behať, korčuľovať a doma som posilňovala, keďže na balet musíte mať aj svaly a kondičku. Oplatilo sa to a na jeseň sa mi podarilo získať zmluvu v zbore baletu SND. Hneď na tretí deň, ako som nastúpila, nás znovu zavreli. Avšak aj počas lockdownu som sa snažila zostať aktívna. To, že mám zmluvu, ma ešte viac motivovalo. Vedela som, že nemôžem poľaviť a musím sa udržať na tej istej úrovni ako moji kolegovia. 

Čo je v rámci vašej kariéry vaším najväčším snom? 

Snívam o tom, že raz budem sólistkou v SND. Určite chcem zostať na Slovensku a bola by pre mňa pocta tancovať na domácej scéne. Teraz v podstate začínam od začiatku, ale snívam o tom, že raz budem sólistka. Pracujem na sebe každý deň a uvidíme, čo život prinesie.