Psychológ Martin Miler poskytuje už niekoľko rokov okrem klasického individuálneho poradenstva aj terapie počas chôdze či koučing pri chôdzi. V novej epizóde podcastu Nevyhorení s ním hovoríme o filozofii chôdze, o tom, ako prebieha takáto terapia, či ako nám tento typ pohybu dokáže pomôcť a prečo je skvelým únikom zo sveta zameraného na výkon.
„Cez chôdzu sa vieme upokojiť, sprítomniť sa a dokážeme regulovať prežívanie času. Rytmus chôdze nás upokojuje, počas nej dokonca i lepšie premýšľame,“ hovorí.
Pocit slobody
„My ľudia často chodíme v akýchsi tuneloch, stále len rozmýšľame a rozmýšľame. Chôdza je skvelá príležitosť, ako sa z toho vymaniť, byť viac všímaví k sebe aj k svojmu okoliu.“
Myšlienka terapie počas chôdze má svoje korene vo filozofii. Ako ste sa k nej dostali?
Celé sa to viaže ešte Sokratovi, neskôr k Platónovi a Aristotelovi. Filozofi sa rozhodli popri svojom filozofovaní rozpohybovať a využiť človeku najprirodzenejší pohyb, chôdzu. Tak vznikla peripatetická škola filozofie.
Mňa táto myšlienka nadchla už dávno, v čase, keď som si robil psychoterapeutický výcvik. Jeden z našich facilitátorov zvykol vravievať, aké je to hrozné celé dni tu len tak sedieť. A naozaj to tak bolo. Strávili sme 8-10 hodín na skupinových stretnutiach a bolelo nás vtedy všetko (smiech).
Vtedy som si povedal, že by bolo zaujímavé, ak by sme sa počas toho mohli prechádzať. Samozrejme, tridsať ľudí to nevie robiť tak, aby to dávalo zmysel, ale vo dvojici to celkom ide. Táto myšlienka mi zostala v hlave.
Po rokoch som si o tom začal viac študovať a zistil som, že to je veľký fenomén. Psychológ a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Daniel Kahneman napríklad deklaruje, že na najlepšie nápady a riešenia prišiel počas rozhovorov na prechádzkach so svojím kolegom Amosom Taverskym. Podobne o chôdzi hovorili aj mnohí filozofi.
Povedal som si, že by stálo za to vyskúšať aj takúto terapiu. Dal som ju do ponuky na prelome rokov 2015/2016 a stále si to nachádza záujemcov.
Čo dáva chôdza vám osobne?
Možno to bude znieť triviálne, ale dáva mi pocit slobody v tom zmysle, že môžem byť nezávislý od iných prostriedkov dopravy a stále sa môžem niekam presúvať. Samozrejme, trochu to súvisí aj s tým, koľko mám času, ale keď sa dá, tak sa veľmi rád prechádzam len tak. Je to pre mňa zároveň skvelou rehabilitáciou, keďže v práci často sedávam, čo nerobí dobre môjmu chrbtu.
Chôdza mi tiež dáva priestor byť sám so sebou a so svojimi myšlienkami. Snažím sa vtedy intenzívne vnímať to, čo je okolo mňa – zvuky, farby, vône, tvary… Môžem vtedy sledovať cesty, po ktorých bežne chodím, z inej perspektívy.
Keď sa vedome rozhodnem, že budem vnímať priestor okolo seba, odrazu na ceste nachádzam nové veci. My ľudia často chodíme v akýchsi tuneloch, stále len rozmýšľame a rozmýšľame. Chôdza je skvelá príležitosť, ako sa z toho vymaniť, byť viac všímaví k sebe aj k svojmu okoliu.
Pomalšie plynutie času
„Cez chôdzu sa vieme upokojiť, sprítomniť sa a dokážeme regulovať prežívanie času. Rytmus chôdze nás upokojuje, počas nej dokonca i lepšie premýšľame.“
Mne sa veľmi páčila myšlienka francúzskeho filozofa Frédérica Grosa, ktorý vo svojej knihe Filozofia chôdze píše: „Pre tých, ktorí chcú spomaliť, neexistuje nič lepšie ako chôdza, pretože s rýchlosťou presunu života práce sa zrýchľuje aj čas.“ Hovorí o tom, že ak sa pohybuje pomaly, tak aj čas sa predlžuje a plynie pomalšie. Ako nad tým uvažujete vy?
Je to zaujímavé, ako vnímanie času súvisí s našou neurofyziológiou aj s pohybom. Keď sa hýbeme pomaly, tak naozaj čas môže byť takmer nekonečný. A hoci nevieme ovplyvniť fyzikálny čas, vieme ovplyvniť naše prežívanie času. V tom nám môže pomôcť práve chôdza, ktorá je podľa mňa nenahraditeľná.
Veľa ľudí dnes napríklad behá, čo je na jednej strane pohyb, ktorý je nám vlastný, na druhej strane je beh evolučne spojený skôr s výkonom, pri ktorom je ohrozený život. Ľudia behávali väčšinou len vtedy, keď niečo naháňali alebo niečo naháňalo ich. Takže to môže byť stále spojené s istým stresom, samozrejme, aj s jeho odbúravaním.
Cez chôdzu sa však vieme upokojiť, sprítomniť sa a dokážeme regulovať prežívanie času. To si môže človek veľmi ľahko vyskúšať, keď si dá napríklad beh či chôdzu v nejakom tempe a potom ju vystrieda s pomalým prechádzaním sa, vnímaním, prežívaním. Za ten istý čas síce v prvom prípade prejde dlhšiu vzdialenosť, ale nebude mať rovnaký zážitok, ako keď pôjde pomaly. Je to niečo, o čom môžeme filozofovať a zároveň si to môže každý overiť na sebe.
Čiže nás to dáva do akéhosi väčšieho pokoja?
Určite áno. Rytmus chôdze nás upokojuje, počas nej dokonca i lepšie premýšľame. Súvisí to napríklad s tým, že pri chôdzi striedame pravú a ľavú nohu, vďaka čomu prebieha takzvaná bilaterálna stimulácia. Poznáme to z EMDR, čo je terapia rýchlymi očnými pohybmi. Ide vlastne o pozeranie sa zľava doprava, čím striedame rôzne časti mozgu.
Predpokladá sa, že ak spracovávame informácie a zároveň bilaterálne stimulujeme mozog, maximalizujeme svoju kapacitu spracovania. Teda myslenie a riešenie problémov je efektívnejšie, keď kráčame. Je aj prirodzené, že počas kráčania akoby „prežúvame“ ten svoj problém a môže nám to prinášať spontánnu a prirodzenú úľavu.
Samozrejme, netreba od toho očakávať zázraky, napríklad, že človek s traumou sa párkrát poprechádza a je vyliečený. No môže to byť preňho dobrá pomôcka. V rámci chôdze dokáže do istej miery spracovávať aj ťaživé zážitky.
Terapia počas chôdze
„Na chôdzi sa často odzrkadľuje i dynamika problému, ktorý človek počas terapie rieši.“
Ako vlastne prebieha terapia počas chôdze?
Zvyčajne sa s klientom stretávame pri mojej pracovni, ktorá je kúsok od Kuchajdy. Terapeutická hodina trvá zvyčajne 45 – 50 minút. Za tú dobu zvykneme urobiť približne dva okruhy, samozrejme, záleží od tempa. Sú klienti, ktorí kráčajú rýchlejšie, iní sú zase pomalší.
Na chôdzi sa často odzrkadľuje i dynamika problému, ktorý človek rieši, napríklad veľmi zrýchli, spomalí, alebo dokonca zastaví. Aj na tom sa dá pozorovať, ako veľmi je naša psychika prepojená s motorikou.
Počas chôdze má človek aj väčší kontakt so svojím telom. Môže byť aj toto zaujímavý rozmer?
Áno, ten kontakt s vlastným telom je niečo, čo nám dnes chýba. Často sa mi aj počas klasickej terapie stáva, že keď sú niektoré veci pre klienta až priveľmi búrlivé, potrebuje sa napríklad postaviť alebo prejsť po pracovni. Tie problémy sa síce samotnou chôdzou nestratia, ale pohybom sa dokážeme zbavovať stresu a prebytočnej emocionálnej energie.
Aj v psychoterapii to občas vyzerá, že je to celé len v hlave, ale postupne prišla väčšina prístupov na to, že myseľ a telo sú neskutočne prepojené. Obrovská oblasť psychosomatickej medicíny dokazuje, že mnohé diagnózy sú somatické a vyvolané čisto psychologickými fenoménmi. Nevieme oddeliť, čo je duševné a čo telesné. A v tom pohybe sú to opäť nové fenomény, ktoré si ľudia môžu uvedomiť.
Pracujeme s tým aj v klasickej terapii, v rámci ktorej sa dá lepšie sústrediť napríklad na to, kde sa konkrétny pocit nachádza. Či ho cítime napríklad na hrudníku, v žalúdku, v hlave…
Všetky tieto benefity chôdze môžu byť inšpiráciou pre obdobia, keď v sebe niečo intenzívne riešime, alebo sme len zacyklení. Prechádzka teda vie byť užitočná aj v takýchto situáciách?
Určite. Je tam viacero možností, ako k nej pristúpiť. Chôdza môže byť užitočná na odpútanie od myšlienok, ale aj ich spracovávanie. Prvá z možností je spojená s relaxáciou či akýmsi druhom meditácie. Napríklad sa idem prejsť do prírody a rozhodnem sa naozaj vnímať len okolie. Sústredím sa na obrazy, vône a snažím sa byť „tu a teraz“. V takejto chvíli vypínam myšlienkový okruh v hlave, ktorý nikam nevedie. Ide o takzvané odpútanie sa od toho, čo ma ťaží.
Ak však chcem problém spracovávať a snažím sa o nájdenie nejakého východiska, vtedy je najlepšie prizvať si nejakého spoločníka, napríklad priateľa, a počas chôdze o tom hovoriť. Keď už je človek vytrénovaný, tak to dokáže robiť aj sám. No musí byť schopný rozdeliť si konkrétnu vec na viacero častí a pozrieť sa na ne izolovane.
Tradícia Eskimákov
„Niektoré emócie je vhodné dať do pohybu, pretože inak sa s tým telo nevie tak efektívne vysporiadať.“
Našla som zaujímavý výrok iného terapeuta zo zahraničia, ktorý sa venuje terapiám počas chôdze. Povedal, že môže byť jednoduchšie uvoľniť nepríjemné pocity vonku, pretože sa tam „rozplynú“ rýchlejšie, zatiaľ čo v miestnosti sa zdržiavajú dlhšie. Aká je vaša skúsenosť? Je jednoduchšie uvoľniť ťažšie emócie počas pohybu?
To by bola zaujímavá otázka pre klientov, ako to vnímajú. Podľa mňa je to skôr metaforické vyjadrenie, pretože samotnou chôdzou sa veci nestratia, ale ako som spomínal, často majú ľudia tendenciu postaviť sa a prejsť aj počas bežnej terapie. Ide o akési nahromadenie emocionálnej energie a pohyb je forma, ako sa jej vieme zbavovať.
V terapii často pracujeme s negatívnymi emóciami, ale nevyhnutne to nemusí byť spojené len s nimi. Môže ísť aj o pozitívne emócie, ktoré potrebujeme dostať von. Len sa pozrime na fanúšikov, ktorí sa tešia z víťazstva. Naša hybná sila je často vyvolaná emóciami. A niektoré z nich je vhodné dať do pohybu, pretože inak sa s tým telo nevie tak efektívne vysporiadať. Pre niektorých ľudí je za určitých okolností naozaj až nevyhnutné postaviť sa a prejsť sa.
Ako vedome spomaľovať?
5 tipov na knihy od psychológa Martina Milera:
- Filozofia chôdze (Frederic Gros),
- Chůze ( Henry David Thoreau),
- Jak být líný & Jak být volný (Tom Hodgkinson),
- Chvála pomalosti (Carl Honoré),
- Umění zahálky (Ulrich Schnabel).
Nedávno ma zaujala tradícia Inuitov (Eskimákov). Ak sa u nich niekto nahnevá tak, že sa prestane kontrolovať, vyberie sa na cestu a kráča, kým ho hnev neprejde. Tam, kde sa upokojí, zapichne tyč, aby všetci videli, aký veľký bol jeho hnev. Potom sa otočí a vráti sa späť do svojej komunity. Pomáha chôdza uľaviť aj od hnevu?
(úsmev) Určite to má veľký potenciál. Pohyb sám o sebe spotrebúva nejakú energiu a teraz nechcem, aby to vyznelo ezotericky, ale aj emócie sú akousi duševnou energiou, ktorá sa generuje v našom vnútri. Sú emócie, ktoré sú inhibujúce, ako je napríklad smútok alebo zármutok, tie nás skôr zastavujú. No potom sú tu energetizujúce emócie, ako je napríklad spomínaný hnev. Ak by ho mal človek len držať v sebe, tak sa niekde prejaví. Chôdza môže byť konštuktívnym spôsobom, ako ho dostať z tela.
Únik zo sveta výkonu
„Ľudia podávajú výkon v práci, no potom majú často aj oddych spojený s nejakým typom výkonu. Chôdza môže byť akýmsi únikom.“
Pracujete s pohybom nejakým spôsobom aj v bežnej terapii?
Určite ho klientom odporúčam. Keď ku mne ľudia prichádzajú, tak ich najbežnejším problém sú úzkostné stavy, často zažívajú nepríjemné aj somatické či fyziologické ťažkosti. V mnohom to často súvisí s tým, že väčšina dnešnej populácie má sedavý typ zamestnania, navyše za posledné dva roky zostalo množstvo ľudí na online, to znamená, že im neostala ani len tá cesta z práce a do práce.
Často sa teda bavíme o tom, či vykonávajú nejaký šport. Zaujímavé na tom je, že ľudia podávajú výkon v práci a potom majú často aj oddych spojený s nejakým typom výkonu. Napríklad beháme maratóny, dlhé trasy na bicykli, posilňujeme s čo najvyššími váhami…
Musíme podať výkon, musíme byť fit, musíme byť neviem čo všetko možné. Otázka je, nakoľko to je pre človeka reálny oddych a nakoľko potreba podávať výkon. Chôdza môže byť, naopak, únikom od sveta výkonu, v ktorom žijeme.
Povedzte mi o tom viac.
Myslím, že to je práve Frédéric Gros, ktorého úvaha spočívala v tom, že chôdza nie je šport – nemá jasne dané pravidlá, nemeriame v rámci nej čas, nepretekáme sa a zväčša v sebe teda nenesie žiaden veľký výkonnostný rozmer.
Je to akoby svet sám o sebe. Také to populárne príslovie o tom, že cesta je cieľ, v mnohom platí práve pri chôdzi. Ľudia, ktorí urobia nejaký okruh, sa vlastne až tak veľmi neposunú odnikiaľ nikam a napriek tomu počas cesty urobia nejakú prácu – mechanickú, fyzickú, ale často aj duševnú. Takže chôdza môže byť aj formou oddychu.
Byť viac offline ako online
„Na jednej strane nám technológie prinášajú veľa možností, a tak máme pocit, že nás oslobodzujú, ale mne sa skôr zdá, že nás ešte viac ženú do behu.“
Je v dnešnej rýchlej dobe o to dôležitejšie sa viac spájať s prírodou, vedome spomaľovať a možno i viac chodiť?
Určite áno. Existuje celé hnutie pomalého jedenia, pomalého sexu a rôznych iných odnoží spomaľovania. Pretože s rýchlosťou, ktorú žijeme, sa deje to, že ľuďom akoby príliš rýchlo plynul čas. Čím idú rýchlejšie, tým rýchlejšie plynie, čo je paradoxné, ale je to tak. A len samotné rýchle tempo pridáva množstvo ťažkostí do nášho prežívania. Celá téma spomalenia je teda podľa mňa na mieste.
Chôdza môže byť jedným z fenoménov spomalenia a uvedomenia. Napríklad, že nemusí byť úplne nevyhnutné byť okamžite, rýchlo, hneď na inom mieste. Keď si zrazu dovolíme spomaliť, tak získame úplne iný zážitok. Aj rôzne knihy, ktoré som čítal o spomaľovaní, odkazujú na to, aby sme sa viac len tak prechádzali. Myslím si, že je to niečo, čo nevyhnutne všetci potrebujeme.
Súvisí to aj s technológiami. Na jednej strane nám prinášajú veľa možností, máme pocit, že nás oslobodzujú, ale mne sa zdá, že nás skôr ženú do behu. Preto je dobré sa odpojiť aj od online sveta, na čo je opäť vhodná práve chôdza. Je prepojená s celkovým spomaľovaním a zjednodušením života.
To spomínali aj ľudia, ktorí chodia na púte. Napríklad lekár Matúš Lašan, ktorý pravidelne absolvuje niekoľko tisíckilometrové pešie túry, mi v rozhovore povedal, že práve na cestách sa naučil žiť jednoducho a uvedomil si priority.
Rozhodne je to tak. Na to presúvanie sa z jedného miesta na druhé človek potrebuje minimum vecí, a keď niekto podniká takéto dlhé chôdze alebo púte, tak zrazu zistí, že pre svoj život potrebuje naozaj málo vecí. Keď sa možno potom pozrie do svojho bytu alebo domu zistí, že je obklopený stovkami vecí, ktoré nepotrebuje vôbec alebo len veľmi zriedkavo. Takže púte a chodenie vám môže priniesť do života aj rozmer zjednodušenia.
Celý rozhovor so psychológom Martinom Milerom si môžete vypočuť v novom diele podcastovej série Nevyhorení.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na [email protected].
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa venuje prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.