Ich majiteľ, vyštudovaný matematik a sociológ Ondřej Šteffl, je dlhoročný bojovník za lepšie školstvo a vo vzdelávaní sa pohybuje už od skorých 90. rokov.
Okrem toho, že deti v ScioŠkolách AI aktívne používajú, ich celkový prístup ku vzdelávaniu dnes už takmer 2500 žiakov, je celkom iný, než na aký sme zvyknutí z tradičných škôl.
Žiaci sa tu neučia v klasických triedach. S učiteľmi, ktorí sú v ScioŠkolách označovaní ako sprievodcovia, si tykajú a tradičné predmety ako fyzika, chémia či dejepis tam vôbec neexistujú.
Vyučovanie zvyčajne prebieha v takzvaných „trojročiach“, kde sú spojené deti podobného veku, pričom nové poznatky a zručnosti žiaci získavajú v rámci tematických blokov.
Treba uznať, že takýto vzdelávací „rokenrol“ nemusí byť pre každého. Pravda však je, že potrebu zásadných zmien v školstve už dnes pociťuje stále viac žiakov, učiteľov aj rodičov. Ondřej Šteffl je napriek tomu skeptický. Podľa neho žiadna revolúcia v školstve zatiaľ nehrozí.
„V našich školách ponúkame rokenrol. Väčšina rodičov však chce stále dychovku alebo country a zaujímavé je, že tí najvzdelanejší často chcú dokonca Mozarta. Najlepšie, keby sa deti učili latinčinu a gréčtinu. Stále nechápu, že vo svete s AI sa s takým vzdelaním nedá dobre žiť. V školstve už dnes máme dosť učiteľov, ktorí by ten rokenrol pokojne skúsili. Väčšinu rodičov však stále nie sú schopní presvedčiť,“ hovorí Ondřej Šteffl v rozhovore pre Forbes.
Alternatívna "ScioŠkola" v pražských Holešoviciach. Foto: Scio
Keďže sa budeme venovať vzdelávaniu, zaujímalo by ma, ako si spomínate na svoje školské časy?
To už bolo strašne dávno, mám už 70 rokov. Mal som skvelých učiteľov matematiky a aj zopár ďalších zaujímavých pedagógov. Všeobecne som sa však v škole dosť nudil, aj keď som to nijako zvlášť neprežíval. Jednoducho som to bral tak, že to ta musí byť. Keby som chodil do školy dnes, tak by so mnou asi mali problém.
Prečo?
Pretože dnes už viem, že to tak vôbec nemusí byť. Keď som chodil do školy, bola hlboká totalita. Dnes je svet iný a vidíme, že vzdelávanie môže fungovať inak. Veď preto rozvíjame aj naše ScioŠkoly.
Budúcnosť vzdelávania
K nim sa určite dostaneme. Čo konkrétne vás v škole nebavilo?
Musel som sedieť v lavici a poslúchať niekoho, kto nám hovoril veci, ktoré ma nezaujímali alebo som ich už vedel. Jednoducho ma to nebavilo.
Majú podľa vás takýto pocit žiaci aj dnes?
Vždy to, samozrejme, závisí od konkrétneho žiaka, školy, učiteľa, situácie. Generalizácie platia čím ďalej, tým menej. Je to, ako povedať, že mobilné telefóny škodia. Ja si myslím, že malej časti naozaj škodia, ale mnohým prospievajú. Alebo že pre umelú inteligenciu všetci zblbnene. Áno, niektorí z nej možno zblbnú, ale niektorí budú vďaka nej šikovnejší. Záleží na tom, ako ju používate.
Prvú ScioŠkolu ste otvorili v roku 2015. Poviete nám, ako ten nápad vôbec vznikol?
Spoločnosť Scio rozvíjala aktivity v oblasti školstva už 20 rokov predtým, ako vznikli samotné školy. No a keďže som celý ten čas kritizoval, ako to školstvo vyzerá, tak mi často hovorili, „keď si taký múdry, tak nám ukáž, ako sa to má robiť“.
Okrem toho sme v Scio organizovali aj rôzne kurzy, dnes by sme povedali, že sme v deťoch rozvíjali kompetencie. Deti sa učili, ako sa majú efektívne učiť, ako vychádzať s ľuďmi a podobne. Aj ich rodičia nám tiež hovorili, že by bolo fajn, keby sme nerobili len kurzy, ale vytvorili kompletnú školu. A tak sme 10. septembra 2014 zvolali firemnú poradu a rozhodli sme sa, že ideme do toho.
V čom sa vyučovanie vo vašich školách líši od klasických škôl?
Ona sa v rámci našej siete líši aj škola od školy, je tam veľký priestor na rozhodovanie vedení jednotlivých škôl aj sprievodcov. Všetky naše školy však majú isté spoločné prvky. Vypracovali sme si dokument, kde sú zhrnuté všetky naše zásady a princípy práce. Časť sa zhoduje s tými, aké majú aj iné alternatívne školy.
To sú ktoré?
Zjednodušene povedané – berieme deti ako partnerov, vytvárame bezpečné prostredie a veríme zvedavosti a schopnostiam detí a ich vrodenej potrebe učiť sa. Zaujímavé je však skôr to, v čom sa ScioŠkoly líšia od iných alternatívnych škôl.
V čom teda?
Máme program, ktorý sa líši od všetkého, čo sme v školstve doteraz poznali. Opäť by som to zjednodušil. Náš program spočíva v tom, že pripravujeme deti na svet, ktorý príde – na budúcnosť. To už tiež síce hovorí každý, ale reálne to skoro nikto nerobí, nikto nepremýšľa o tom, ako sa svet stále rýchlejšie mení, a keď deti dospejú, bude úplne iný ako ten dnešný.
Ondřej Šteffl, Spoločnosť Scio a jej školy
Spoločnosť Scio vznikla v roku 1995. Založil ju Ondřej Šteffl, vyštudovaný matematik a sociológ, ktorý už v roku 1990 v Česku založil prvé súkromné gymnázium PORG. Spoločnosť Scio sa venuje hodnoteniu výsledkov vzdelávania a okrem iného vytvára aj test Všeobecných študijných predpokladov, ktoré pri prijímaní študentov využívajú nielen české, ale aj slovenské vysoké školy. Scio zároveň rozvíja rôzne vzdelávacie projekty pre žiakov, rodičov a školy a pomáha im využívať umelú inteligenciu cez portál ucimsai.cz.
Scio prevádzkuje aj sieť základných (19), stredných (4), dvoch tzv. expedičných škôl a tiež jednu základnú umeleckú školu ScioArt. Prvá ScioŠkola vznikla v roku 2015. Celkovo na nich študuje už takmer 2500 študentov. Firma prevádzkuje aj vzdelávací projekt pre pedagógov ScioEdu a vedeckovýskumné centrum ScioResearch.
A čo konkrétne to znamená?
Zabudnime na všetko, čo sa dnes v školách učí, a zamyslime sa nad tým, čo budú deti v budúcnosti skutočne potrebovať. Z toho nám vyšlo osem cieľov, ktoré sú základom kurikula v našich školách. Musíme sa, samozrejme, pri tom držať štátneho vzdelávacieho programu, ale do toho sa celkom pohodlne zmestíme.
Deti učia odolnosti
Môžeme si tie Scio ciele prejsť?
Prvý cieľ znie „Riadim a poháňam svoje učenie“, čo je mimochodom veľmi blízke tomu, čo sa v rámcovom vzdelávacom programe označuje ako kľúčová kompetencia pre učenie (t. j. funkčné, kognitívne, metodologické, lingvistické, interpersonálne – hovorené, písané a vizuálne komunikačné schopnosti či schopnosť pracovať v rozmanitých tímoch, viac k téme viď napr. tu).
Kľúčové kompetencie boli v českom prostredí ešte donedávna popísané na šiestich riadkoch, teraz je to popísané možno na jednej strane. Pre porovnanie, všetky naše ciele sú rozpracované asi na 400 stranách.
A čo tie ďalšie ciele?
Náš druhý cieľ je „Vyberám si, čo si púšťam do mysle“, čo zahŕňa oblasti ako mediálna výchova, kritické myslenie, ale napríklad aj kognitívne skreslenia, hľadanie pravdy a podobne. Tretí cieľ je „Rozumiem sám sebe“, štvrtý „Odolávam neúspechu, tlaku a neistote.“
V rýchlo sa meniacom svete je práve toto stále potrebnejšia schopnosť. Naše ciele sme si pritom zadefinovali ešte pred kovidom, keď neistota sveta nebola ešte ani ďaleka taká zjavná. Vývoj však potvrdzuje, že sme ich zadefinovali dobre, aj keď ich význam sa trochu mení.
V akom zmysle?
Napríklad v tom, že odolnosť proti neistote dnes chýba nielen žiakom, ale aj mnohým dospelým, možno aj väčšine. A to je problém, pretože neistota tohto sveta je stále väčšia. Náš piaty vzdelávací cieľ je „Vytváram a udržujem dobré vzťahy“ a šiesty „Konám dobro a staviam sa proti zlu“.
Vychovávať ľudí k tomu, aby konali dobro, aby boli morálni, by mala byť samozrejmosť. V českých zákonoch ani v štátnom vzdelávacom programe sa však o tom nikde takto jasne nehovorí. Náš siedmy cieľ znie „Som tvorca budúcnosti“ a ôsmy „Mám život vo svojich rukách“.
Tým myslíme najmä praktické zručnosti – že si dokážem vyprať, upratať, dokážem sa vyznať v právnych zmluvách, som finančne gramotný, viem si informovane vybrať vysokú školu, viem sa rozhodnúť, čo chcem v živote robiť, ale napríklad aj to, ako sa chcem zabávať.
Bez tradičných predmetov
To všetko znie skôr ako morálne a osobnostné ciele. Prečo ste k tvorbe týchto cieľov zaujali práve takýto postoj?
Pretože sme si istí, že presne tieto veci budú naši žiaci ako dospelí ľudia v budúcnosti potrebovať. Predstava, že bude človek pre život potrebovať planimetriu (geometria v rovine, ktorá sa zaoberá dvojrozmernými útvarmi, zostrojovaním trojuholníkov a pod, pozn.red.) alebo ovládať orgány kruhoústnic, to mi pripadá ako úlet.
A mnoho iných vecí, ktoré sa na bežných školách učia. Neodsudzujeme však všetko – napríklad schopnosť dohovoriť sa a čítať po anglicky bude pre učenie stále užitočné. Aj keď si myslím, že umelá inteligencia časom prevalcuje aj toto.
Alternatívna "ScioŠkola" v pražských Holešoviciach. Foto: Scio
A čo taká matematika, rovnice? S tými sa trápi veľa žiakov a mnohí sa pýtajú, na čo im to v živote bude.
Už ani dnes ľudia, ktorí robia nejaké výpočty, neriešia rovnice sami. Majú na to programy. Avšak na to, aby ste tie programy používali, zatiaľ musíte byť schopný zaobchádzať s tým programom. Vo svete AI však už nebude treba ani to.
Čo ak AI urobí chybu? To sa predsa môže stať.
Dnes ešte AI robí nejaké chyby, ale myslím si, že v priebehu pár rokov ich bude stále menej a menej. A ak s AI dokážete narábať, tak ich už teraz robí oveľa menej ako človek.
Ešte sa na chvíľu vrátim k vyučovaniu. Žiaci u vás nemajú žiadne predmety, ako ich poznáme z klasických škôl?
Je to rôznorodé, pretože každá z tých škôl si vyučovanie prispôsobuje podľa seba. V podstate však „predmety“ ako také žiaci skoro vôbec nemajú, možno s výnimkou matematiky a češtiny vo vyšších ročníkoch, keďže musia robiť prijímacie skúšky na stredné školy. Aj to však zapadá do jedného z našich stavebných kameňov, že sa žiaci učia prekonávať prekážky.
Akou formou sa teda vaši žiaci učia, keď nie podľa predmetov?
Pracujú s rôznymi témami, robia rôzne projekty. S niektorými témami prichádzajú sprievodcovia a žiaci si často môžu z týchto tém vybrať, iné témy prinášajú deti, niekedy si vyberajú spoločne.
A čo triedy?
Klasické triedy u nás nemáme. Vo väčšine našich škôl sú deti spoločne v trojročí. Podobne je to organizované aj v Montessori školách. My sme sa k tomu dopracovali sami, takže asi to Madam Montessori vymyslela dobre (smiech).
Sprievodcovia namiesto učiteľov
Ako teda samotné vyučovanie prebieha?
Práca v škole je často organizovaná tak, že to trojročie, kde je povedzme 45 detí, majú na starosti traja alebo štyria sprievodcovia. Ďalej sa však o to nikto nestará. Dokonca až do takej miery, že ak napríklad jeden z tých sprievodcov ochorie, vedenie školy nerieši zastupovanie.
Jednoducho si to vyriešia sprievodcovia medzi sebou. Čo sa týka práce na vyučovaní, niekedy sú deti v trojročí rozdelené na skupiny a každú má na starosti jeden sprievodca, ale inokedy si to zorganizujú inak. Vždy to závisí od situácie a potrieb žiakov a danej skupiny.
Samotný obsah vyučovania majú sprievodcovia premyslený?
Určite áno a sprievodcovia tým dokonca trávia podľa mňa až veľa času – reflektujú, čo sa deje, a plánujú, čo sa bude diať, hovoria o každom dieťati, sledujú jeho vývoj a pokroky.
Naučíte ich však čítať a písať, či aj to nechávate na deti samotné?
(Smiech). Áno, ale verte mi, deti sa dokážu naučiť čítať a písať aj bez nás, aj keď my im v tom pomáhame, pretože nie sme úplne slobodná škola, kde to je len na deťoch. My hlavne vytvárame vhodné prostredie a pomáhame im, keď to potrebujú.
Teda predmety ako napríklad fyziku, literatúru či chémiu u vás vôbec nenájdeme?
Nie, takéto predmety sa tam neobjavujú. Naše predmety sa typicky volajú napríklad Svet v súvislostiach, Študovňa, Samorast, Ateliér a podobne. Líšia sa tým, ako veľmi je počas týchto „predmetov“ štruktúrovaný čas, do akej miery majú deti voľnosť, a tiež tým, kto a ako samotný program vytvára a či je program pre všetky deti rovnaký. Na strednej škole sú už deti staršie, rozumnejšie a tam napríklad funguje Ateliér tak, že jeho obsah si kompletne vymýšľajú samotní študenti.
A čo v Ateliéri preberajú?
Funguje to tak, že deti sa najskôr musia dohodnúť, aká bude téma, a vyberú si aj sprievodcu. Ten im však s výberom témy nepomáha, iba dohliada na samotný proces, aby to viedlo odniekiaľ niekam. A existuje pritom pravidlo, že študenti musia dosiahnuť konsenzus v tom, akú tému si zvolia.
A aké témy si vyberajú?
Sú to témy, ktoré by vás možno aj poriadne prekvapili, napokon, prekvapili aj mňa. Napríklad si vybrali témy ako dark web alebo porno. Jednoducho si tam pozvali pornoherečku a diskutovali s ňou. Boli však napríklad aj Ateliéry ako ľudová hudba vo svete, svetová kuchyňa, fašizmus, pomoc bezmocným a ďalšie. Na základnej škole majú deti podobný priestor v rámci „predmetu“, ktorý označujeme ako Samorast.
Počas neho robia čo?
Pracujú na tom, čo si sami vyberú, na téme, ktorá ich baví a zaujíma. Napríklad, ak chcú spoznať dejiny Ríma, tak sa spýtajú AI a ona im ich postupne vyrozpráva. Iní si postavia elektro skejt, niekto píše román. A popri tom majú, samozrejme, aj podporu sprievodcov.
Nemajú vaši žiaci problém, keď chcú pokračovať v štúdiu na klasickej strednej škole? Nechýbajú im vedomosti z chémie, fyziky?
To sa stáva, pretože práve fyzika a chémia sú veci, s ktorými sa na našich školách stretnú len v súvislostiach. Jediné, čo sa u nás programovo v rámci jednotlivých cieľov žiaci učia, sú fyzikálne a chemické nebezpečenstvá.
Prvý bod našej misie jasne hovorí, že „Deti v našich školách vedieme tak, aby v polovici 21. storočia mohli prežiť naplnené a spokojné životy a prispievali k prospechu spoločnosti.“
To je totiž jediná praktická skúsenosť, ktorú si z týchto predmetov môžete odniesť. Že by napríklad nemali piť niečo z fľaše, na ktorej je nakreslený výstražný trojuholník. Alebo že nemajú strkať prsty do elektrickej zásuvky.
Ako potom zvládajú učivo na strednej škole?
Keď naši žiaci na gymnáziu zistia, čo všetko sa ich spolužiaci už učili na základnej škole, zvyčajne prídu k nám a začnú nám trochu nadávať, prečo sme to s nimi nepreberali (smiech). Potom si však požičajú učebnice fyziky pre základnú školu a naučia sa to sami. A keď niečomu nerozumejú, idú za svojím učiteľom fyziky a požiadajú o pomoc.
Mimochodom, schopnosť požiadať o pomoc je dôležitá schopnosť, ktorú sa naučili na našej škole. Potom sa často ukáže, že sú v triede jediní, ktorí tú látku skutočne ovládajú. Naše deti sa navyše naučia aj niečo iné, dôležitejšie. Overia si, že keď sa niečo potrebujú naučiť, tak sa to jednoducho naučia.
Celé to, čo popisujete, by som označila za dosť „rokenrolový prístup“ k vzdelávaniu…
(Smiech.)
…zvlášť keď si uvedomíme, ako sa ešte stále vyučuje na „klasických“ školách. Mne z toho vychádza, že vaším základným cieľom je naučiť deti, „ako si v živote poradiť“.
Prvý bod našej misie jasne hovorí: „Deti v našich školách vedieme tak, aby v polovici 21. storočia mohli prežiť naplnené a spokojné životy a prispievali k prospechu spoločnosti.“ A neohliadame sa späť na to, čo bolo predtým. Ako hovoríte, je to vlastne rokenrolový prístup. Určite je to niečo iné, ako tu bolo doteraz. Veď aj rokenrol zmenil nielen hudbu, ale v 60. rokoch aj celý svet. Takže je to veľmi pekné prirovnanie.
Zástupcovia tradičného prístupu by vám možno povedali, že žiaci si potrebujú osvojiť nejaké základné penzum vedomostí, aby sa v živote vedeli informovane rozhodovať, aby vedeli posúdiť, či niečo je, alebo nie je pravda, či sa ich niekto nesnaží oklamať.
Keď hovoríte, aby teda vedeli posúdiť, či sa ich niekto nesnaží oklamať, ukážte mi v rámcovom vzdelávacom programe, kde presne sa toto žiaci učia? Alebo ktoré veci tomuto cieľu napomáhajú? Planimetria tomu napomáha?
To, že dokážu vymenovať druhy zámen, tomu napomáha? To, aby ich nikto neoklamal, sa u nás deti učia napríklad v rámci cieľa „Vyberám si, čo si pustím do mysle“ – rozpoznať, keď mnou niekto manipuluje, alebo v rámci stavebného kameňa „počítam a odhadujem“. Tam riešime napríklad aj štatistiku a praktickú pravdepodobnosť, ktorá je mimochodom oveľa užitočnejšia ako úpravy mnohočlenov.
Prejdime k umelej inteligencii, ktorú tiež u vás pri vyučovaní vo veľkej miere využívate. Ako podľa vás AI mení vzdelávanie?
To celé, o čom hovoríme, posúva AI ešte o ďalšiu úroveň vyššie. Keď majú AI, deti už často ani len nemusia chodiť za učiteľom, aby im niečo vysvetlil. AI im už teraz vysvetlí čokoľvek.
Spýtam sa ešte zo širšia. Aký je váš postoj k AI?
Je jasné, že AI spôsobí v ľudskej spoločnosti nesmierne hlboké zmeny. A už sa aj dejú. Možno ste zachytili dokument AI 2027, a ak nie, tak si ho prečítajte (odborný text popisuje možné scenáre vývoja AI v najbližších rokoch, pozn. red.). My v skutočnosti nevieme, čo sa bude diať.
Možno bude tretia svetová vojna, ale my o nej ani nebudeme vedieť, lebo to môže byť vojna medzi mocnosťami s pomocou AI. Alebo vojna medzi rôznymi umelými inteligenciami. Faktom je, že to, čo sa bude diať, vôbec nevieme odhadnúť.
A keďže my pomáhame deťom pripraviť sa na budúcnosť, pýtame sa, čo na to budú potrebovať. Podľa nás je to práve odolnosť, ale aj schopnosť rozumieť sám sebe. To vám reálne pomôže prežiť rôzne situácie. Určite vám nepomôže znalosť mechúrnikov alebo planimetrie.
Tú planimetriu spomínate dosť často. Nemali ste s ňou náhodou v minulosti problémy?
(Smiech) Nie. Mňa to práveže bavilo, som vyštudovaný matematik, dokážem zostrojiť trojuholník napríklad aj z dvoch výšok a ťažnice. Ale učiť to všetky deti? To považujem za zbytočnosť. Mimochodom, viete, že planimetria ako u nás sa vyučuje len v bývalom Rakúsko-Uhorsku? Okrem toho nikde inde, v žiadnej inej civilizovanej krajine. Aj to ukazuje, aký je to nezmysel. A pritom naše deti s tým v školách trávia takmer pol roka.
Keď vyučuje umelá inteligencia
Vráťme sa k AI. Ako konkrétne ju využívate v ScioŠkolách?
Všetky deti k nej majú prístup. Vytvorili sme si na to vlastné rozhranie, ktoré žiakov izoluje od samotného dodávateľa AI, takže ich identita zostáva za rozhraním. ScioChat je nastavený na Sokratovskú metódu. Namiesto toho, aby žiakom priamo odpovedal na ich otázky, kladie otázky on im. Cieľ je, aby na správnu odpoveď prišli sami.
Čo všetko sa AI žiaci pýtajú?
Rôzne veci. Napríklad žiaci vo veku štvrtej triedy raz chceli vedieť, čo je to inflácia. Tak im sprievodca povedal, aby si to zistili od AI. Problém však je v tom, že deti v tomto veku ešte nevedia, čo sú percentá. Napriek tomu im to AI dokázala vysvetliť.
Neskôr sa deti AI pýtali, čo sú to mitochondrie. Jedno malé dievčatko to stále nevedelo pochopiť, a tak AI nakoniec povedala, aby jej z toho urobila rozprávku. No a AI jej tie mitochondrie vysvetlila ako rozprávku. To je ukážka nielen toho, aké rôzne nápady majú deti, ale aj toho, čo všetko už AI dokáže.
A čo to znamená pre vyučovanie?
Prináša to so sebou obrovské možnosti. AI dokáže v sekunde spracovať rôzne témy a sype sa to z nej rýchlejšie, ako to vôbec dokážete čítať. Drvivá väčšina odborníkov dnes predpokladá, že napokon vznikne umelá všeobecná inteligencia (artificial general intelligence, AGI, pozn. red.), ktorá bude prakticky vo všetkom múdrejšia ako najmúdrejší človek.
Čo z toho vyplýva?
V prvom rade sa natíska otázka, že ak bude AGI múdrejšia ako človek, čo vlastne my ľudia budeme na svete robiť? Predstavte si, že ste v raji, kde už všetko funguje, AI všetko vyriešila alebo vyrieši za vás. Tak čo tam vlastne máme robiť? A v čom bude spočívať naša hodnota, ako vlastne budeme svetu nápomocní alebo užitoční?
Máte na to odpoveď?
Mám. Umelá inteligencia nás nemôže nahradiť v našom prežívaní. AI za seba určite nepošlete do kina, ani na rande. Keď sa naučíte elektromagnetickú indukciu, tak z toho budete mať radosť. A je vám pritom jedno, že to už vie aj niekto iný a dokonca to vie lepšie ako vy. Hrať šach vás bude baviť a tešiť, aj keď veľa ľudí bude hrať šach lepšie ako vy a AI ho už dnes hrá oveľa lepšie ako majster sveta.
Čoraz múdrejšie finty
Ako sa dá toto uchopiť v školstve?
Vysvetlím to takto – v škole napríklad píšu deti píšu eseje alebo slohy a dnes už na to väčšina žiakov použije AI. Keďže deti sú často sofistikovanejšie, ako si myslíme, oni tej AI povedia – som trojkár, tak to napíš tak, aby to bolo približne na trojku.
Ak sa chce zlepšiť na dvojku, tak o trochu lepšie. Učiteľ nemá šancu to rozpoznať. A dokonca som zachytil aj to, že aj učitelia už používajú AI na opravovanie slohov. Takže už sme v situácii, že AI tie slohy píše a AI si ich aj opravuje a známkuje. Stáva sa z toho taká hra na školu.
Dobre, ale čo teda deťom môžeme v škole odovzdať?
Môžeme sa ich snažiť presvedčiť o tom, že cieľom nie je známka, ale to, aby sa naučili písať eseje. Ale aj to je ťažké, pretože na čo to je, keď AI dokáže písať eseje lepšie ako učiteľ? Takže zostáva možnosť, že to žiakov jednoducho musí baviť.
Keď prácu žiak odovzdá, nemali by sme riešiť finálny výsledok, ale skôr reflektovať proces písania, pýtať sa žiakov na to, čo pri písaní eseje prežívali, čo bolo pre nich ťažké, ako sa tešili z vydarenej formulácie. Postupne to môže deti začať baviť. Alebo ich začne baviť niečo iné. Oveľa viac ako samotný výsledok by nás malo zaujímať prežívanie.
Ondřej Šteffl zo spoločnosti Scio, ktorá v Česku prevádzkuje školy a ďalšie aktivity v oblasti vzdelávania. Foto: Scio
Ale ak AI alebo AGI dokáže všetko robiť lepšie ako človek, stále nechápem, čo tu bude človek robiť?
Áno, môže to byť veľký sociálny problém. Yuval Harari to nazýva useless class. Hodnota mnohých ľudí dnes spočíva v podstate len v tom, že pracujú a zarábajú peniaze. Ale ak im to AI zoberie, čo budú robiť? Verím, že naši absolventi vždy budú schopní nájsť niečo, čo ich baví a čo dá ich životom zmysel a hodnotu. Však je to naša misia.
Budúcnosť vzdelávania
Vzdelanie je aj dnes pre veľa ľudí na svete cesta k lepšiemu životu. Mnohí stále žijú vo veľkej chudobe a vďaka vzdelaniu sa vedia niekam posúvať. Alebo sa mýlim?
Myslím si, že vo svete s AI už to tak nebude. Ale máte pravdu v tom, že svet je zložitý, veľký a ja sa na to skôr pozerám očami civilizovanej Európy alebo rozvinutého sveta. O tom, čo sa bude diať v ostatnom svete, som veľmi nepremýšľal. Môže to tam prebiehať nejako inak.
Keď už AI ovládne svet a bude vytvárať hodnoty prevoditeľné na peniaze, kam vás posunie vzdelanie? Môže vás posunúť iba v tom, že vaše prežívanie bude sofistikovanejšie, hlbšie, bude vás viac napĺňať. Niekto bude čítať červenú knižnicu a niekto Platóna a niekto pozerať reelsy alebo seriály, ktoré mu bude vytvárať AI. A keď vás to nebude baviť, musíte si nájsť niečo iné. Ale rozdiel vo vzdelaní vám neprinesie žiadnu ďalšiu hodnotu okrem vnútorného pocitu.
Sú aj iné scenáre vývoja?
Áno, môže sa napríklad stať, že svet sa úplne rozdelí na niečo, čo poznáme z románu Aldousa Huxleyho Prekrásny nový svet.
Takže nastane dystópia a svet sa rozdelí na Alfy, Bety, Gamy a Delty?
To sa môže stať. A ak sa to stane, naša úloha v Scio školách je postarať sa o to, aby naše deti boli Alfy. Nič lepšie nevieme urobiť. Ale podstatné podľa mňa je uvedomiť si, že svet sa totálne zmení. A bude to historicky najhlbšia zmena, akú ľudstvo zažije.
Akou cestou sa po skončení školy zvyčajne vydávajú vaši žiaci?
Je to rôzne, ale myslím si, že pre nás platí to isté, čo pre veľa alternatívnych škôl. Absolventi týchto škôl robia všetko možné, ale skoro vždy si vyberajú miesta, kde nie sú podriadení, pretože nemajú radi, keď im niekto hovorí, čo majú robiť. To podľa mňa platí aj pre naše deti. A vidíme to už pri výbere strednej školy. Veľa rodičov prekvapí, čo si ich deti vyberú.
A čo si vyberajú?
Veľa z nich si vyberá umelecké stredné školy a menej, ako by rodičia čakali, si vyberá gymnáziá. Myslím, že väčšina našich rodičov očakáva, že ich deti pôjdu na gymnázium. Spomedzi našich detí sa na ne hlási asi len tretina. A nijako to nesúvisí s tým, aké sú tie deti nadané a schopné. Jednoducho si nájdu to, čo ich naozaj zaujíma a idú si za tým.
Ďalšie plány
Plánujete v budúcnosti otvárať aj ďalšie ScioŠkoly?
Záujem o štúdium u nás je stále veľký, ale neašpirujeme na to, aby sme tento rastúci dopyt uspokojovali. Chceme skôr viac podporiť to, aby vzdelávanie bolo iné nielen v našich školách, ale aj inde. Preto sme založili výskumnú skupinu ScioResearch a preto sú naše materiály všetkým k dispozícii. A preto robíme aj tento rozhovor.
To by však musela nastať revolúcia v celom školstve. Myslíte si, že je to reálne?
Práve rokenrol svet poriadne zmenil. Možno AI bude niečo ako elektrická gitara (smiech). Ale zatiaľ zmeny napredujú pomaly.
Čo tomu bráni?
Hlavne prevažná väčšina rodičov o takom niečom vôbec nepremýšľa a chce pre svoje deti také vzdelanie, aké dostali oni sami. Keď prijímame deti do prvej triedy, prijímame skôr rodičov ako samotné deti.
V akom zmysle?
V podstate neskúmame až tak veľmi to, či je samotné dieťa nadané, alebo nie, či má nejaký talent, alebo nemá. Skôr sa pýtame rodičov, či naozaj chcú to, čo deťom v našich školách ponúkame. Či chcú ten rokenrol, ako ste to označili.
A chcú?
Väčšina rodičov chce stále dychovku alebo country, a zaujímavé je, že tí najvzdelanejší často chcú dokonca Mozarta. Najlepšie keby sa deti učili latinčinu a gréčtinu. Stále nechápu, že vo svete s AI sa s takým vzdelaním nedá dobre žiť. V školstve už dnes pritom máme aj dosť učiteľov, ktorí by ten rokenrol pokojne skúsili. Väčšinu rodičov však stále nie sú schopní presvedčiť. Tam to, bohužiaľ, naráža na stenu.
Ak vás rozhovor s Ondřejom Štefflom zaujal, môžete ho vidieť aj naživo. V októbri tohto roka vystúpi v Bratislave na konferencii o vzdelávaní Eduforum. Časopis Forbes je jej mediálnym partnerom.
