Ak sa chcete prihlásiť na univerzitu do USA, tento text je pre vás. Prečítajte si, koľko stálo štúdium Jakuba Chudíka, absolventa IB programu na Gymnáziu Jura Hronca, ktorý po skončení strednej školy študoval na jednej z najprestížnejších amerických univerzít.
V rozhovore detailne rozpráva o tom, ako prebieha prijímací proces, na čo všetko sa treba pripraviť a aké testy je potrebné absolvovať, ak chcete študovať v Amerike.
Hovorí aj o tom, akú veľkú finančnú pomoc získal od univerzity a aké majú vysokoškolskí študenti možnosti privyrobiť si počas štúdia.
Univerzitná prvá liga
Jakub Chudík vyštudoval prestížny Massachusetts Institute of Technology (MIT) v rokoch 2016 až 2020. Hlásil sa pritom na viacero elitných univerzít v Anglicku aj USA.
Okrem MIT bol Jakub, spoluzakladateľ startupu Assetario a člen výberu mladých talentov Forbes 30 pod 30 z roku 2023, prijatý aj na University of Pennsylvania (UPenn), ktorá je jednou z ôsmich univerzít takzvanej Ivy League na severovýchode Spojených štátov.
Celkovo sa do nej zaraďuje osem najstarších a najrešpektovanejších vysokých škôl v USA, ku ktorým patria ešte Yale, Harvard, Dartmouth, Cornell, Brown, Princeton a Columbia.
Pre MIT sa Jakub vo finále rozhodol hlavne preto, že sa svojím programom najviac zhodovala s jeho študijnými cieľmi. Zavážilo však aj to, že MIT mu oproti UPenn ponúkla vyššiu finančnú pomoc pri štúdiu.
O tom, ako prebiehal prijímací proces, čo všetko musel spoločne s prihláškou odovzdať a koľko ho vlastne stálo štúdium informatiky na jednej z najžiadanejších univerzít sveta, porozprával v rozhovore s Forbesom.
Aj keď MIT poskytuje pomerne štedrú finančnú pomoc študentom z ekonomicky slabšieho prostredia, štúdium na MIT by malo byť čoskoro ešte dostupnejšie.
Inštitút už v novembri 2024 ohlásil, že od školského roka 2025-2026 môžu uchádzači s rodinným príjmom menej ako 200-tisíc dolárov ročne vďaka rozšírenej finančnej pomoci očakávať, že nebudú platiť školné. Túto príjmovú hranicu pritom spĺňa až 80 percent amerických domácností.
Kam ste chodili na strednú školu?
Vyštudoval som na Gymnáziu Jura Hronca v medzinárodnom programe IB (International Baccalaureate, ide o medzinárodnú maturitu, štúdium trvá dva roky – pozn. red.), ktorý som ukončil v roku 2016. Ale už rok predtým, v lete 2015, som bol prvý raz na MIT na týždennom kurze podnikania. Vtedy som prvý raz zažil MIT. Bakalárske štúdium na MIT, ktoré trvá štyri roky, som začal v roku 2016. Končil som teda v máji 2020.
Bakalárske štúdium na MIT trvá štyri roky?
V USA je systém odlišný od nášho. Bakalárske – alebo undergraduate – štúdium trvá štyri roky a následne študent môže pokračovať na PhD. štúdiu, ktoré trvá sedem rokov. Prvé dva roky sa viac venuje štúdiu, druhé dva viac výskumu, máte veľa predmetov a de facto ak by ste po tých prvých dvoch rokoch skončili, môžete získať magisterský titul. Väčšina ľudí však ide celých sedem rokov a na konci získavajú titul PhD. Samozrejme, môžete sa prihlásiť aj priamo na magisterské štúdium.
Ako konkrétne to bolo vo vašom prípade?
V rámci môjho odboru, teda informatiky, mohli študenti plynulo prejsť na magisterské štúdium a zároveň si ho mohli oddialiť na maximálne tri roky. Taktiež však museli prejsť výberovým procesom, bolo treba mať dobré známky a dostatok kreditov. Ale bolo to jednoduchšie ako sa hlásiť zvonka.
Rovnako som sa prihlásil a dostal aj na MBA štúdium na MIT Sloan Business School, ktorá v USA tiež patrí medzi top päť biznisových škôl, čo sa tiež dalo oddialiť na pár rokov. Ja som sa však v tom čase venoval intenzívne startupu, ktorý sme založili v januári 2020, takže som to prepásol.
Spoločná prihláška a špecifiká jednotlivých univerzít
Vráťme sa ešte o niečo späť. Keď ste premýšľali nad štúdiom v zahraničí, uvažovali ste aj o iných školách?
Do Ameriky som chcel ísť už predtým, ako som začal s IB programom. Inšpirovali ma viacerí ľudia, ktorí študovali v Amerike, napríklad absolvent Harvardu Matej Sapák, bývalý riaditeľ Leaf Academy. Po maturite som sa hlásil asi na sedem škôl v USA a päť škôl v Anglicku.
V Anglicku je ten proces v porovnaní s Amerikou jednoduchší. Napíšete esej, pošlete svoje známky a to je v podstate všetko. V Amerike existuje unifikovaný systém, to znamená, že veľký počet škôl má centralizovaný systém podávania prihlášok, takzvanú common application, a niektoré školy majú ešte aj svoje vlastné prihlášky. MIT je jedna z nich.
Bernd Dittrich / unsplash.com
Takže uchádzač podáva prihlášku cez common application, ale aj cez ich vlastný systém?
Áno, podávate oboje a za každú jednu prihlášku sa platí.
Koľko?
To je zložitejšie. Ide v podstate o proces, v rámci ktorého musíte robiť rôzne štandardizované testy. Do Ameriky to bolo SAT 1 a SAT 2 (štandardizované testy, ktoré abslovujú uchádzači o štúdium na amerických univerzitách, SAT 1 je všeobecný a SAT 2 predmetový test, vyžaduje sa napríklad pri uchádzačoch o inžinierske programy, medicínu a pod. – pozn. red.).
Každý z nich stál okolo 150 eur. Okrem toho sa vyžaduje aj TOEFL (test z angličtiny ako cudzieho jazyka), ktorý tiež stál asi 150 eur. Všetky tieto testy mi zaplatili rodičia a bral som to ako darček na Vianoce aj narodeniny dohromady. (smiech) Niečo, samozrejme, stoja aj samotné prihlášky. Common application stojí asi 200 dolárov.
Podľa čoho ste si školy vyberali?
Pri výbere školy som mal vlastné kritériá. Školy museli mať kvalitný inžiniersky program, pôvodne som totiž chcel študovať mechanické inžinierstvo, aj keď nakoniec som skončil na informatike. Druhá podmienka bola, aby mali štipendiá, ktoré by mi čo najviac pokryli náklady na štúdium.
Veľa univerzít posudzuje prihlášky tzv. need-blind systémom, to znamená, že sa najskôr pozerajú len na kvalitu uchádzačov, posudzujú ich bez ohľadu na ich finančné zázemie. Tak to robí aj MIT?
Áno, prijímací proces je need-blind. Dôležité je však spomenúť aj to, že MIT prijíma do ročníka z celkového počtu len zhruba desať percent zahraničných študentov. Tak to majú nastavené. To znamená, že je tam veľmi veľká konkurencia. Rovnako kompetitívne je to však aj v prípade amerických študentov.
Čo potom zaváži pri výbere?
Rozdiel medzi nimi mohol byť napríklad aj v tom, že pochádzali zo znevýhodneného prostredia a napriek tomu mali také excelentné výsledky, alebo iné, športové, podnikateľské aktivity, alebo významné akademické úspechy, medaily z predmetových olympiád a podobne. Škola prihliada aj na tieto aspekty uchádzačov. No a konkurencia pri medzinárodných študentoch je to isté, akurát na steroidoch. (smiech)
Čo presne to znamená?
Keď napríklad spomínam, že všetci Američania mali top skóre zo SAT testov, tak všetci medzinárodní študenti mali rôzne medaily z medzinárodných olympiád.
Aké percento uchádzačov prijíma MIT do ročníka, viete to?
Myslím, že v tom čase to bolo okolo šesť percent z celkového počtu uchádzačov a v prípade zahraničných študentov asi 3,5 percenta.
Poďme si povedať, čo všetko MIT v prijímacom procese od uchádzačov vyžaduje.
Je to dosť štruktúrované – dôležité je napríklad to, aké ste mali známky, aké akademické, športové alebo iné aktivity ste robili na strednej škole, aké výsledky ste v nich dosiahli. Našťastie ja som mal celkom pestré portfólio.
Venoval som sa tanečnému športu, v Bratislave som spoluzakladal konferencie TEDx Youth, venoval som sa aj turnaju mladých fyzikov a mal som aj startup (ConquerX, ešte pred startupom Assetario – pozn. red.). Samozrejme, do úvahy brali aj všetky výsledky testov. Okrem týchto faktických parametrov sú tu aj také, ktoré nazývam „storytelling“.
To sú všetky eseje, ktoré od vás vyžadujú, a taktiež maximálne tri odporúčacie listy od učiteľov alebo mentorov. Čo sa týka esejí, ja som písal štyri kratšie, tie boli v dĺžke okolo 150 až 250 slov. Potom jednu dlhšiu, okolo 300 až 400 slov, a jednu, kde máte priestor napísať čokoľvek na maximálne 700 slov.
Na aké témy sú tieto eseje?
Témy sú rôzne, čomu sa chcete venovať, z akého socioekonomického prostredia pochádzate, ako môžete obohatiť MIT komunitu, ak by ste sa stali jej členom, a ako môže komunita obohatiť vás. V týchto esejach sa musíte „predať“ a zároveň nimi demonštrujete svoju schopnosť komunikovať v jazyku, aj schopnosť argumentácie. Určite mi pomohlo aj to, že som mal odporúčanie priamo od jedného z profesorov, ktorý ma učil počas toho letného kurzu v MIT, ktorý som absolvoval rok pred maturitným ročníkom.
Money talks
Veľkou otázkou sú financie na štúdium. Ako to bolo vo vašom prípade s financiami?
Toto je veľmi široká téma. Ako sme už hovorili, samotný prijímací proces je need-blind. To znamená, že ak vás vyhodnotia pozitívne, tak vás prijmú a až potom sa riešia financie.
Popri prihláške na školu vypĺňate aj žiadosť o takzvanú financial aid (finančnú pomoc), kde uvádzate veľmi detailné údaje o tom, aký máte príjem vy, vaša rodina, dokonca aj konkrétne informácie o tom, koľko miniete na bývanie, jedlo, ošatenie a podobne.
Uchádzač zo Slovenska z bežnej rodiny by mohol patriť do kategórie spĺňajúcej podmienky finančnej pomoci, alebo sa mýlim?
Áno. MIT doteraz síce nemalo nejaké explicitné pravidlá, ale neoficiálne sa hovorilo, že do nejakých 60-tisíc ročného rodinného príjmu máte viac-menej plné štipendium. To znamená, že máte uhradené školné. Následne sa to škálovalo ďalej.
archív Forbes
Čo všetko pokrýva finančná pomoc?
Vysvetlím to širšie. Náklady na štúdium tvoria náklady na školné, teda tuition – to bolo napríklad v mojom prípade 54- alebo 55-tisíc dolárov ročne. Potom sú tu náklady na život, teda ubytovanie a strava. MIT vyžadovalo, aby prváci bývali v internátoch, pričom niektoré internáty vyžadovali, aby ste si platili aj stravu.
To mohlo byť ďalších 12- až 15-tisíc dolárov ročne. Patria do toho aj náklady na zdravotné poistenie, čo bolo asi 3 500 dolárov ročne.
Okrem toho sa do nákladov na štúdium počítajú aj náklady na cestovné a učebnice. Takže celkové náklady boli povedzme okolo 75-tisíc dolárov na rok. Škola následne povedala, že plná finančná pomoc znamená, že študent z tých 75-tisíc dolárov dostane 70-tisíc (aktuálny cenník štúdia na MIT nájdete tu).
Zvyšok si musíte zaplatiť sám?
Áno, ale treba povedať, že takúto sumu si môžete pomerne ľahko zarobiť aj sami počas štúdia.
Aké sú možnosti na takýto zárobok?
Je ich veľa. Buď môžete iným študentom pomáhať s učením, alebo profesorom s výskumom, čo je skvelé, lebo pokiaľ viem, na Slovensku ani PhD. študenti nie sú platení za to, aby robili výskum.
Keď som študoval na MIT, hodinová odmena za prácu v kampuse, či už to bolo učenie alebo výskum, predstavovala 15 až 25 dolárov. Zarobiť ste si tak mohli prácou, ktorá vás aj reálne vedomostne obohacovala.
Takže zarobiť si môžete aj priamo v univerzitnom kampuse?
Iba v univerzitnom kampuse. Ako zahraničný študent totiž môžete pracovať iba na univerzite. Mimo univerzity si môžete privyrobiť len počas leta. Môžete pracovať v rôznych firmách ako stážisti, často sú veľmi slušne platení. Mal som spolužiakov, ktorí si v lete na stáži dokázali zarobiť 20-tisíc dolárov mesačne. Tieto stáže sa začínajú vybavovať už v septembri-októbri, hneď na začiatku školského roka.
Čo robili tí vaši spolužiaci s 20-tisícovým príjmom?
Pracovali v hedgeových fondoch a podobných inštitúciách. Ale aj ľudia, ktorí robili v lete vo Facebooku alebo v Googli, si vedeli veľmi dobre zarobiť. Mne ešte počas prvého ročníka pomáhali s financiami aj rodičia, neskôr som už bol finančne samostatnejší.
Ako ste si zarábali vy?
Hlavne doučovaním, ale tých možností je tam naozaj veľa. Raz som sa dokonca zúčastnil klinickej štúdie, kde testovali nové typy injekcií.
Ak sa chce niekto hlásiť na štúdium do Ameriky, odporúčal by som, aby na to mysleli viac vopred. Ideálne niekoľko rokov dopredu, aby si stihli vybudovať študijný aj osobný profil, ktorý univerzity zaujme.
O finančnú pomoc sa študent hlási každý rok?
Áno, každý rok o ňu musíte požiadať a každý rok vám povedia, koľko z celkovej sumy nákladov vám priznajú. Tu je zaujímavá jedna štatistika, ktorá v USA vychádza ročne. Je o tom, aký je ekonomický status študentov, ktorí na vysokú školu prichádzajú, a následne aký je ich status 10 rokov po ukončení štúdia.
Ako v týchto štatistikách stojí MIT?
MIT je výnimočná tým, že socioekonomický skok, ktorý ich absolventi spravia, je naozaj obrovský. Aj študenti, ktorí na školu prichádzajú z „chudobného“ prostredia, sa 10 rokov po ukončení MIT posunú zásadným smerom nahor.
Na porovnanie, na Harvarde je to skôr tak, že bohatí tam prídu a bohatí aj odídu. Na MIT vidieť, ako veľmi dokáže finančná pomoc počas štúdia študentom zo slabšieho ekonomického prostredia v živote pomôcť a zlepšiť im život. MIT má pritom nastavenie, že spravia naozaj maximum pre to, aby vám pomohli školu dokončiť.
MIT, ale aj mnohé univerzity známe ako Ivy League sú takzvané liberal arts colleges. Čo presne to znamená?
Ten koncept sa dá prirovnať k písmenu T. Snažia sa vychovať ľudí, ktorí majú široký všeobecný rozhľad a zároveň majú v určitej konkrétnej oblasti hlbokú expertízu.
Ako konkrétne to dosiahnu?
Viem povedať, ako to bolo na MIT. Všetci sme tam mali asi 18 predmetov, ktoré sme museli absolvovať bez ohľadu na to, aký konkrétny odbor sme študovali. Mali sme osem humanitných predmetov, pričom každý semester sme si museli vybrať jeden.
Mohli sme si vybrať jazyk, ekonómiu, hudbu a podobne. Potom každý študent musel absolvovať dva semestre matematiky, dva fyziky, chémiu, biológiu, potom aj nejaké komunikačné predmety, eseje, práca v laboratóriu, prezentačné schopnosti a komunikačné schopnosti.
Okrem týchto spoločných predmetov ste potom, samozrejme, mali ešte svoje vlastné predmety podľa toho, aký konkrétny odbor ste študovali.
Ako ste vnímali atmosféru na MIT, spoločenské prostredie?
Život na škole bol veľmi pestrý. Študenti väčšinou bývajú v kampuse – buď v internátoch, alebo v komunitných domoch, to sú tie známe sorority alebo fraternity.
V kampuse sú nejaké aktivity od rána do večera, za veľa z nich sa vôbec neplatí, sú tam športoviská, môžete robiť veľa mimoškolských aktivít, ako divadlo, sú tam rôzne debatné krúžky, všetko, na čo si len spomeniete. Je tam veľmi zaujímavý mix ľudí z rôznych častí sveta a môžete tam nadviazať mnohé priateľstvá a kontakty.
Cítili ste nejaký tlak z dôvodu, že ste zo strednej Európy?
To nie. Rozdiely boli len také malé drobnosti. Napríklad keď som tam prišiel prvý raz, tak som išiel po chodbe oproti nejakým chalanom. Pozdravil som ich „Hey“, oni odvetili „Hey, how are you doing?“. A ja som sa nadýchol, že odpoviem, ale oni išli pokojne ďalej.
Vtedy som si uvedomil, že aha, v Amerike to „ako sa máš“ je len pozdrav. Skôr si myslím, že ľudia z Ameriky zahraničných študentov obdivovali – vnímali to tak, že musíte byť veľmi šikovní, keď ste sa dokázali dostať na MIT.
Potom občas vznikli situácie, napríklad keď sme debatovali o politike, ľudských právach a podobne, kde bolo vidieť, že Američania to berú fakt vážne a musíte sa naučiť byť politicky korektní.
Mali ste pred nástupom na štúdium na MIT aj niečo ako „orientation week“?
Áno, všetkých zahraničných študentov zavolali do kampusu o niekoľko dní skôr, ako sa začal školský rok, aby sme sa tam zorientovali. Počas tých pár dní sme absolvovali rôzne workshopy, napríklad nám hovorili, že v kampuse sú ľudia z rôznych kultúr a medzi nimi existujú nejaké rozdiely, ktoré treba brať do úvahy.
Máte nejaký príklad?
Napríklad ten, že ľudia z rôznych krajín rôzne vnímajú čas. Ak niekto z Indie povie, že príde načas, pokojne môže prísť o 15 minút neskôr, ako ste sa dohodli, a podľa neho je to stále načas.
Dostali sme taký rýchlokurz z americkej a medzinárodnej kultúry a taktiež informácie o tom, na koho sa môžeme obrátiť, ak by sme mali akýkoľvek problém.
Akú radu by ste dali študentom, ktorí premýšľajú o tom, že by sa na MIT prihlásili, ale majú pred tým veľký rešpekt, možno aj z pohľadu financií?
Všetkým, ktorí sa hlásia do Ameriky, Anglicka alebo aj niekam inam, hovorím, že najskôr sa tam dostaňte, potom môžete riešiť financie. Pretože to sa dá vyriešiť, aj keď v Amerike je to lepšie, v Anglicku možno o niečo horšie. Sú tam aj určité rozdiely podľa toho, či sa hlásite na bakalárske alebo magisterské štúdium.
Ak sa hlásite na magisterské, aj na Slovensku existujú nejaké pomocné finančné schémy, napríklad Štipendium Martina Filka.
To sú financie. A čo tie ostatné rady?
Ak sa chce niekto hlásiť na štúdium do Ameriky, odporúčal by som, aby na to mysleli viac vopred. Ideálne niekoľko rokov dopredu, aby si stihli vybudovať študijný aj osobný profil, ktorý univerzity zaujme.
Mať zaujímavý profil, to je jedna vec. Tá druhá je, že ho musíte vedieť odkomunikovať, dobre napísať eseje a vedieť dobre argumentovať. Veľmi dôležitá je aj reflexia.
V akom zmysle?
Uchádzači by si mali dobre pozrieť jednotlivé školy, ich programy. Vďaka tomu pochopia, akých študentov tieto školy hľadajú, a následne si môžu pripraviť argumenty, prečo práve on alebo ona sú pre tieto univerzity ten správny „fit“.
Máte ešte nejakú radu na záver?
Ešte by som možno dodal, že pred tým procesom je dobré mať rešpekt a poriadne sa na to pripraviť, veď súťažíte s najlepšími z celého sveta. Netreba sa však toho báť, skôr to brať ako výzvu.
Tak či tak vás to niečo naučí, a keď to neskúsite, nikdy nebudete vedieť, či by ste sa tam dostali, alebo nie, a možno neskôr budete ľutovať, že ste sa do toho poriadne neobuli.
